Hovorí sa, že Róm ide do kostola počas svojho života iba dvakrát a obidva razy ho nesú. Raz keď ho nesú na krst a potom, keď ho pochovávajú. Tento výrok má zrejme niečo do seba. Na čom zakladá a nakoľko je pravdivý, prečo majú Rómovia vlažný vzťah k náboženstvu a cirkvi sa dá z pohľadu histórie vysvetliť ...
Cigáni sa väčšinou prispôsobovali a vyznávali náboženstvo majoritnej spoločnosti. Vo Veľkej Británii sa Rómovia pokladajú za rímskych katolíkov, v Estónsku sú luteránmi, v Rusku sú pravoslávni, v Bulharsku sú Cigáni aj mohamedánmi. Hovorí sa, že sa prispôsobovali kvôli tomu, aby nevyvolávali averziu voči sebe ešte aj odmietaním náboženských tradícií národa, v ktorého krajine žili. Mnohé pramene hovoria, že to robili z vypočítavosti, aby sa zapáčili a aby mohli čo najviac preniknúť k majetku poctivých kresťanov. Pravdepodobne aj katolícke cirkevné sviatky prijali len formálne a slávia ich po svojom – jedlom, pitím a tancom.
U Cigánov žijúcich na území strednej Európy ide o komplex z kresťanstva prijatých predstáv a zostatkov ich pôvodnej viery založenej na prírodnom základe. V cigánskom duchovnom svete sa však zachovali aj pôvodné legendy a mýty. Mnohé z nich rozprávajú o kočovnom živote Cigánov. Jedna z legiend vysvetľuje, prečo musia neustále kočovať. Kedysi dávno vraj od seba odohnali Jozefa, Pannu Máriu a Ježiška – v čase keď Svätá rodina utekala do Egypta. Iná legenda tvrdí, že kočujú preto, lebo klince ktorými bol pribitý na kríž Ježiš vyrobil cigánsky kováč. Opačný význam má legenda o cigánskom chlapcovi, ktorý keď videl velikánsky klinec v Ježišových nohách, bol taký dojatý, že ho musel ukradnúť. Pre tento milosrdný čin vraj cigáni môžu kradnúť drobnosti bez toho, aby boli trestaní.
U olašských Cigánov sa zasa zachoval mýtus o nebi, ktoré stojí na stĺpoch, ohraničené na oboch stranách vysokým múrom. Keď slnko po celodennej túre dôjde k tomuto múru, nemôže ísť ďalej a preto zhasne a nastane tma. ... Mesiac mali vraj starí Cigáni radšej ako slnko. Ešte dnes sa vraj na prelome starého a nového roka pozerajú do mesiaca a podľa obrazov v ňom veštia aký bude rok, či šťastný alebo nešťastný.
K smrti a odháňaniu duchov mŕtvych sa u Cigánov viaže veľké množstvo magických úkonov. Cigáni veria, že pokiaľ nie je telo spálené je duša zomrelého pripútaná k zemi. Aj dnes sa pri kremácii spaľuje majetok zosnulého – hudobné nástroje, posteľná bielizeň, oblečenie... V minulosti sa spaľoval dokonca aj jeho voz. Takmer vo všetkých rómskych spoločenstvách pretrváva viera v duchov zomrelých. Podstatou tejto viery je presvedčenie, že človek po smrti celkom nezomrel, ale že smrť doňho len vstúpila. Preto je potrebné „vartovať“. Rituál vartovania trvá tri dni. Po celý tento čas pozostalí bdejú pri mŕtvom, vystrieda sa tu celá komunita, priatelia, nepriatelia, dlžníci ... Cez deň sú pri ňom prevažne ženy, v noci muži. Niektorí Cigáni, keď sú s mŕtvym sami, pošepkajú mu do ucha odkaz pre dávno mŕtvych príbuzných. V dome, kde je vystretý mŕtvy sa nesmie variť. Rozprávajú sa historky, rozprávky, dávajú sa hádanky, je sa, pije sa, ale nesmie sa štrngať pohármi. Samotní Cigáni tento rituál vykladajú tak, že aj Krista tri dni strážili, že treba vartovať, aby bolo veselo, a aby mŕtvemu mačka nevyškriabala oči. Aby mŕtvy nevstal a neodišiel, ale aj ako potrebu zomrelého byť pred pohrebom s rodinou, vo veselej spoločnosti. Až po pohrebe vraj duša mŕtveho odíde spolu s telom. Cigáni tiež veria, že mŕtvy sa po pohrebe vracia, že s ním možno hovoriť, ale ho aj vypudiť fackou alebo zapnutím svetla, či ohňom. Cigáni veria, že pre mŕtveho si prichádza niekto z dávnejšie zosnulých členov rodiny a tento si ho aj odvádza na druhý svet.
Každý človek má v sebe niečo, čo sa dá pomenovať ako vrodená potreba sakrálnosti, nadzmyslového, či metafyzického. Celé stáročia vládnuca inteligencia tento prirodzený cit násilne umlčovala. Všetko zjednodušujúci materialistický princíp k svetu neviedol nikam. Racionalizmus s jeho malígnou logikou nedokázal dať odpovede na základné otázky ľudského bytia. Preto nastal čas hľadať nové alternatívy.
- Olianna -