V časoch dospievania či ranej mladosti okolo seba väčšina z nás potrebuje množstvo priateľov. Len niektorí jedinci dávajú prednosť samote, ktorá má pre nich liečivý účinok. Avšak podľa záverov jednej zaujímavej harvardskej štúdie to nemusí byť vždy tak. Ako starneme, náš charakter sa začína meniť. Vekom sa stávame introvertnejší a častejšie sa na svet pozeráme cez ružové okuliare.
Vyšší vek nás mení na papučiarov.
Čím sme starší, tým je u nás menšia potreba tráviť voľné večery v baroch či kaviarňach a miesto toho radšej dávame prednosť „papučovej“ kultúre. Ak niečo také vypozorujete aj na sebe, netreba robiť paniku. Podľa tvrdenia vedcov je to prirodzený proces. S pribúdajúcim vekom sa viac ponárame sami do seba. Oveľa radšej trávime čas s knihou či pred televízorom, ako s ľuďmi, s ktorými si nemáme čo povedať. To však neznamená, že by priatelia absolútne vymizli z nášho života. Určite sa rapídne znížila ich kvantita, zato vôkol nás ostali ľudia, na ktorých sa môžeme skutočne spoľahnúť. A práve v v tom tkvie zmysel priateľstva.
Vnútorné dozrievanie je prirodzené.
Psychológovia túto postupnú zmenu, vďaka ktorej sa väčšina extrovertov mení na introvertov, nazývajú vnútorné dozrievanie. Často aj tí najväčší “šašovia“, ktorí na strednej škole zabávali celú triedu, idú vekom viac do seba a už tak nepotrebujú pozornosť okolia. Na to, prečo je to tak, existuje logické vysvetlenie. Zatiaľ čo v prvej polovici života neustále spoznávame nových ľudí, situácie a skúmame všetko, čo sa deje vôkol nás, v druhej polovici života potrebujeme dať životu smer. Vytvárame si súkromný okruh blízkych ľudí, pri ktorých sa cítime sami sebou a bezpečne. Samotu prestaneme brať ako hrozbu, naopak, začneme si ju viac vychutnávať, pretože na vlastnej koži zistíme, že môže mať skutočne hojivý charakter. Ak aj u seba zistíte, že vás to až tak neťahá do ulíc, neznepokojujte sa. Nemusíte mať každý deň nabitý do prasknutia. Vo chvíľach skutočného relaxu sa môžete ponoriť sami do seba a objaviť to, o čom ste ani len netušili.
Vekom sa pozeráme na okolitý svet cez inú optiku.
Možno máte pocit, že čím sú ľudia starší, tým sú nespokojnejší a hundrú na všetkých a všetko. Nedávna štúdia však tento všeobecne zaužívaný názor vyvracia. A nielen to. Tvrdí, že všetko je presne naopak.
Istá štúdia ukázala, že čím sme starší, tým skôr sa vieme dívať na svet s nadhľadom a nebojíme sa z času na čas si nasadiť ružové okuliare. Väčšina z nás sa stáva zodpovednejšími a sebavedomejšími, čo majú na svedomí životné situácie, ktoré z nás urobili vyzretejšieho človeka. V tejto zaujímavej štúdii sa vedci rozhodli skúmať úroveň optimizmu u viac ako tisíc ľudí vo veku od 26 do 71 rokov. Ukázalo sa, že u ľudí vo vekovej skupine nad 55 rokov vzrástla úroveň optimizmu, pretože zažívali množstvo pozitívnych aj negatívnych udalostí spojených s rôznymi životnými situáciami. No zaujímavé bolo zistenie, že ani negatívne udalosti im neubrali na optimizme, aj pri ich prežívaní bola hladina vybudovaného optimizmu rovnaká. Príčina toho, prečo je to tak, môže byť rôzna. Môžeme predpokladať, že práve vekom už nevnímame pozitívne udalosti ako samozrejmosť, a preto si ich vieme viac vážiť. Na vlastnej koži zistíme, že sa nám nevyhnú ani rôzne krízy, ktoré však máme možnosť prekonať. Proces dozrievania či starnutia so sebou nemusí niesť len samé negatíva. Môže byť aj pozitívnou skúsenosťou, pomocou ktorej môžeme spoznať samých seba. A to je na nezaplatenie.