Láska kvitne v každom veku... Od mladosti až po neskorú starobu. A každý zamilovaný pár chce, aby im láska vydržala čo najdlhšie, aby boli spolu šťastní... Prečo to tak v mnohých prípadoch nie je? Odpoveď je jednoduchá... natoľko sa bojíme, že milovaného človeka stratíme, že prestávame byť samými sebou, lomcuje nami žiarlivosť, nedôvera a okliešťujeme slobodu toho, koho ľúbime.
A to je začiatok konca, lebo žiť s niekým za takýchto podmienok sa jednoducho nedá. Ak teda naozaj chcete žiť s človekom, ktorého milujete v harmónii a byť spolu čo najdlhšie spokojní a šťastní, dodržujte tieto zásady:
Doprajte si vo vzťahu slobodu
Hovorí sa, že skutočne milujeme vtedy, keď tomu druhému dávame zo seba to najlepšie a doprajeme mu slobodu na vlastný rozvoj. Mnohí však lásku chápu v tom zmysle, že partner patrí iba im a majú k nemu vlastnícky postoj.
Svoju partnerku alebo partnera dusia ako obeť, ktorá musí robiť presne to, čo si oni želajú. Zo začiatku sa táto skutočnosť môže partnerovi javiť ako pocit, že je veľmi milovaný, ale po určitej dobe je práve tento postoj jedným z dôvodov rozchodu. Keď si jeden z dvojice začína uvedomovať, že vzťah pre neho znamená hlavne odriekanie a neustále prispôsobovanie sa, začne rozmýšľať nad rozchodom. Nikto nemá rád pocit stiesnenosti, či neslobody.
Človek, ktorý žije vo vzťahu s týmto pocitom, sa začína uzatvárať do seba a už nemá potrebu na vzťahu pracovať a rozvíjať ho. Málokoho baví nechať si dobrovoľne priťahovať uzdu na krku. Každý človek chce slobodne dýchať. A práve slobodou dávame partnerovi najavo pocit lásky. Ak si partneri navzájom dávajú priestor na svoj rozvoj, dávajú si tak najavo skutočnú lásku. Ak sa partneri vo vzťahu navzájom motivujú, podporujú a pomáhajú si duchovne rásť, vytvárajú si tak jeden z najistejších pilierov lásky. Treba pamätať na to, že násilím si pri sebe nikoho neudržíte. To, čo k sebe patrí, zostane spolu a to, čo k sebe nepatrí, to sa rozdelí, nech by ste čokoľvek robili.
Dôverujte svojmu partnerovi
Každý v niečo veríme... A práve viera je základ dôvery, ktorá je dôležitá aj v partnerstve. Veríme na lásku, vernosť, stálosť, vzájomné zdieľanie. Každý z vás má v sebe iný stupeň viery, ale pozitívne je to, že aj v tomto smere môžeme na sebe pracovať. Odborníci dávno zistili, že viera vo vzťah začína v nás samotných. To, do akej miery veríme vzťahu, je odrazom viery v nás samých. Tak, ako dôverujeme sebe, dôverujeme aj ostatným, a teda aj našej partnerke alebo partnerovi.
Vzájomná dôvera môže vzťah povzniesť až do takej úrovne, v ktorej sa strácajú deštrukčné emócie. Vzťah dostáva vyšší rozmer, v ktorom môžeme obaja nájsť pohodu, pokoj, naplnenie a radosť. Pomáhame sa tak rozvíjať sebe aj partnerovi. Pri vzájomnej dôvere sa ešte viac spájajú ľudské srdcia a ľudia preciťujú skutočnú radosť a šťastie.
Buďte prirodzení
Každý mladý človek, u ktorého rodičia dostatočne nepestovali sebadôveru, má tendenciu kopírovať nikoho iného. Ak však toto kopírovanie prenikne aj do dospelosti, môže v konečnom dôsledku potlačiť rast osobnosti a svoje prirodzené vlastnosti. Takýto človek nemá veľkú šancu stať sa spokojným a šťastným. Okrem toho takýto spôsob života plodí závislosť na iných ľuďoch a neustálu potrebu počúvať od nich ocenenia. Ak sa to nedeje, prichádzajú frustrácie v rôznych odtieňoch, ktoré sa premieňajú na večnú nespokojnosť.
V partnerských vzťahoch sa to prejavuje tak, že partner po určitej dobe vycíti, že nemá pri sebe pravdivú osobnosť, len akýsi odraz niečoho, čo ani nevie presne rozlúštiť. Prirodzenosť je dôkazom vlastnej dôvery k sebe samému. Vlastná prirodzenosť je úzko spätá aj s tým, že dokážeme aj ostatných ľudí prijať v ich prirodzenosti. Práve vtedy človek prestáva súdiť správanie a konanie iných. Má rešpektujúci prístup.
Hovorí sa, že práve rešpektujúci prístup pomáhajú ľuďom vidieť svet novými očami. Neustále potláčanie prirodzenosti nepomáha formovaniu kvalitných partnerských vzťahov, práve naopak. Ak cítite, že vo vzťahu nedokážete byť samým sebou, treba z neho odísť.