Niektorí ľudia považujú budhistickú filozofiu za pesimistickú, či negatívnu, ale v konečnom dôsledku vedie k vyváženejšiemu životu. Má pár právd, ktoré keď začleníte do každého svojho dňa, zmení sa vám život k lepšiemu.
Pravda prvá: Život je bolestivý a spôsobuje utrpenie
V skutočnosti dokážeme vo svojich životoch vytvárať viac utrpenia snahou vyhýbať sa ťažkým emóciám alebo ich potláčať. Naše životy sú nevyhnutne pretkávané rôznymi nepríjemnými pocitmi, ako je pocit straty, smútku, únavy, nudy, či úzkosti a v našich životoch sa priebežne tieto pocity stále objavujú. Príčinou silnej frustrácie, sklamania a iných foriem bolesti je však často viazanie sa alebo pridŕžanie sa konkrétnych očakávaní, materiálnych vecí a stavov bytia.
Takže namiesto strachu z nášho utrpenia či hľadania jeho konečného riešenia a frustrácie z toho, že žiadne nenachádzame sa môžeme naučiť naše utrpenie jednoducho uznať a naučiť sa s ním žiť. Snažte sa neuveriť tomu, že ste na dne. Očakávajte, že smrť, starnutie, choroba, utrpenie a strata sú súčasťou života. Cvičte si prijímanie týchto negatívnych pocitov ako samozrejmosť, ktorá vás nezaskočí. Prestaňte sa držať predstavy, že život by mal byť ľahký a bezbolestný, tak po emocionálnej, ako aj po fyzickej stránke. Ide o mylnú predstavu, vytváranú priemyslami módy, starostlivosti o krásu a farmácie. Choroba, zármutok, strata, sklamanie a frustrácia sú súčasti života. Snažte sa prijať nedokonalosť a vzdať sa presvedčenia, že život by mal vyzerať nejako konkrétne, podľa vašich vysnívaných predstáv.
Pravda druhá: Život je neustála zmena
Život, ako ho poznáme, je neustála zmena. Nikdy nevieme uložiť práve uplynulú chvíľu, ani ju presne zopakovať. Každým ďalším dňom sú naše bunky iné, naše myšlienky sa vyvíjajú, mení sa teplota a kvalita vzduchu. Všetko okolo nás je iné a to vždy. Keď sa cítime obzvlášť nepríjemne, môže nás koncept nestálosti paradoxne upokojiť. Alebo inak povedané, nič nie je trvalé, vieme, že naša bolesť pominie.
Keď ale zažívame radosť, môže predstava nestálosti či pominuteľnosti vyvolávať nesmierny strach. Keď však prijmeme predstavu nestálosti takú, aká je, vie byť neuveriteľne oslobodzujúca. V západnom svete, asi sto rokov nato, čo túto myšlienku vyjadril Budha, prezentoval toto presvedčenie slávnym výrokom „Nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky“ grécky filozof Herakleitos. Prítomná chvíľa je to jediné, čo máme. Zmierte sa s tým, že všetko sa neustále mení. Aj vtedy, keď nám predstava pominuteľnosti môže pripadať desivá, pomáha nám vážiť si všetko, čo práve zažívame: naše vzťahy, telo, náladu, zdravie, počasie, obľúbené topánky, či šaty, naše povolanie, mladosť, či starobu. Vychutnajme si preto chvíle, ktoré si skutočne užívame a majme na pamäti, že tie, ktoré si neužívame, pominú.
Pravda tretia: Naše „Ja“ sa stále mení
Naša kultúra nás priviedla k presvedčeniu, že existuje nejaké konkrétne, konštantné „ja“, uložené kdesi v nás. Nikto síce nevie, kde sa to „ja“ nachádza, ale každý chce „nájsť sám seba“. Budhizmus však usudzuje, že žiadne fixné, stabilné „ja“ neexistuje. V zhode s pominuteľnosťou sa naše bunky, spomienky, myšlienky a osobné príbehy – vlastne všetko, čo v konečnom dôsledku tvorí naše identity – v priebehu času menia. Iste, osobnosti máme všetci, hoci sa môžu časom meniť.
Máme mená, tituly a povolania, ktoré používame na svoju identifikáciu, pre pocit „ja“. Predstava konštantného „ja“ je ale ďalší príbeh, ktorý nám rozpráva naša kultúra. Je to príbeh, ktorý vieme zmeniť a prijať tak predstavu, že sa vieme zmeniť aj my – kedykoľvek a kdekoľvek. Namiesto zamerania sa na hľadanie „seba“ by sme sa mali v každej chvíli zameriavať na vytváranie „ja“, ktorým si želáme byť. Máme možnosť byť dnes iní a cítiť sa inak, ako sme boli a cítili sa včera. To, že sa dnes cítime deprimovane, neznamená, že sa deprimovane budeme cítiť aj zajtra. Keď sa vzdáme svojej pripútanosti k predstave konštantného „ja“, vieme sa ľahšie zmieriť s neustálou zmenou, prítomnou v celom živote. V každej novej chvíli sme novými ľuďmi. Takými, akí chceme byť.