Koncom 18. storočia sa rozšírilo po celom svete, že ľudia trávia prvé dni novembra pripomínaním si svojich zosnulých, milovaných ľudí.
Katolícka cirkev 1. novembra slávi prikázaný sviatok Všetkých svätých, na ktorý 2. novembra nadväzuje deň Spomienky na všetkých veracich zosnulých, ľudovo nazývaný Dušičky. Veriaci si dnes počas omší pripomínajú svätých, ktorí viedli pravý kresťanský život, žili a zomreli vo viere v Ježiša Krista. Spomínajú a modlia sa aj za tých, ktorí nemajú miesto v kalendári, neboli vyhlásený za svätých, ale žili čestným životom, konali dobro a vedeli sa obetovať pre iných.
Deň spomienky na všetkých, tzv. Dušičky 2. novembra je dôležitá udalosť pre nás všetkých, pretože asi každý človek už stratil niekoho blízkeho. Samozrejme, čím sme starší, tento deň sa stáva čoraz dôležitejším, bohužiaľ, s rokmi sa zvyšuje aj počet príbuzných, priateľov, známych, ktorých stratíme, a neustále sa blíži aj náš odchod z tochto sveta.
Podľa tradície, v Deň mŕtvych spomeníname na našich mŕtvych, chodíme na cintoríny, upravíme hroby, zapálime sviečky... Zapaľovanie sviečok symbolizuje očistu.
Ľudové zvyky v Deň zosnulých
Podľa ľudovej tradície v tento deň (v niektorých oblastiach celý týždeň) bolo zakázané prať, pretože verili, že vo vode na pranie si zosnulí umývajú nohy, a preto by voda mohla znečistiť prádlo. Ďalej bolo zakázané vykonávať prácu na poľiach, v poľnohospodárstve a vôbec každý druh práce spojený so zemou, aby nedošlo k vyrušeniu zosnulých.
Kým rodina išla na cintorín, v dome si nechali prestretý stôl pre svojich mrtvých, aby sa mohli najesť vo vlastných, milovaných domoch, kde predtým žili. Z hrobu bolo zakázané zobrať hocičo domov, aby sa mrtvý potom nevrátil domov, a takisto bolo zakázané čokoľvek premiestniť z jedného hrobu na druhý, aby sa tým neprenášali hriechy zosnulých.