Tak, ako všetko v prírode, aj ľudské telo podlieha starnutiu a nakoniec smrti. Ale jedno je isté – starne a zomiera iba naša telesná schránka, duša je stále mladá a žije ďalej. V každom prípade však starnutie nie je vedecky podložené a preto ani preukázané, prečo fyzické telo starne. Je to záhadný proces, ktorý si v konečnom dôsledku môže ovplyvňovať každý sám. Jeden sa v 70 rokoch už ani nepohne z domu a druhý začne behať maratón.... Všetko máme vo vlastných rukách a hlavne kvalitu nášho života.
Prečo naše fyzické telo starne
Starnutie je fascinujúca téma, ktorou sa zaoberajú filozofi a vedci celé storočia. Napriek tomu je veľmi ťažké ho exaktne definovať. Je to neodvratný, veľmi zložitý biologický proces. Možno ho charakterizovať ako postupné zhoršenie fyziologických funkcií a metabolických procesov po reprodukčnej fáze života, to znamená od okamihu dovŕšenia pohlavnej dospelosti až po jeho maximálnu dĺžku, ktorá je pre každého jedinca daného biologického druhu iná. Predstavuje súhrn biologických zmien a funkčných strát, ktoré zvyšujú pravdepodobnosť úmrtia dospelého človeka, ktorá rastie s vekom.
Starnutie je výslednicou vzájomného pôsobenia genetických faktorov, životného prostredia a životného štýlu. Dnes sa prevažná väčšina biogerontológov domnieva, že neexistuje len jedna príčina starnutia, ale že pri starnutí pôsobí niekoľko mechanizmov. Nikto však zatiaľ nepriniesol žiadny taký závažný dôkaz, na ktorého základe by bolo možné vysvetliť, prečo starneme, alebo prečo niektoré živočíšne druhy žijú dlhšie ako iné. Jednoducho nie je dosť podkladov na zodpovedanie týchto otázok, o ktoré by sa vedci mohli oprieť. Existujú rôzne teórie. Jedno je však už isté, že základný plán, podľa ktorého prebieha život od počatia do dospelosti, je zakódovaný v génoch molekuly DNA. Príslušné dianie je teda dané geneticky, aj keď sa presne nevie, v akom zmysle.
Prečo naša duša nikdy nestarne
Duša neprechádza premenami ako telo, a preto nikdy nezostarne. Telo prechádza šiestimi rôznymi premenami: narodí sa, istý čas pretrváva, rastie, splodí potomkov, zaniká a nakoniec upadne do zabudnutia. Duša týmto zmenám nepodlieha. Duša sa nerodí; keďže však prijíma hmotné telo, narodí sa telo. Preto sa duša nezrodí ani v okamihu, keď sa tvorí telo, a nezahynie ani vo chvíli, keď telo zanikne. Všetko, čo sa raz narodilo, musí aj zomrieť; pre dušu však zrod neexistuje, a preto nemá minulosť, prítomnosť ani budúcnosť. Je večná a pôvodná, čo znamená, že nie je možné zistiť počiatok jej existencie. Duša na rozdiel od tela nikdy nestarne. Preto sa takzvaný starý človek cíti vo svojom vnútri rovnako ako za mlada. Premeny tela nemajú na dušu vplyv. Duša sa nerozpadá ako strom alebo ako nejaká hmotná vec a nemá ani žiadne vedľajšie produkty. Vedľajšími produktmi tela sú deti, aj to sú individuálne duše, no na základe telesného zväzku sa javia ako deti určitého človeka. Telo sa vyvíja, pretože sa v ňom nachádza duša. Duša však nemá žiadnych potomkov, nemení sa a ani neprechádza šiestimi premenami ako telo.
Život s rezervou
Nepretrhnite sa, aj keď s tým príroda počítala a žijeme s rezervou niektorých orgánov.... Baktérie sa tešia zo života okolo dvadsať minút, niektoré vtáky, hmyz a cicavce desiatky rokov a človek maximálne 115 rokov. Zvieratá v prírode len zriedkakedy žijú tak dlho, aby skúsili starnutie. Prežívať viac rokov života môžu len živočíchy, ktoré boli v evolúcii zvýhodnené tzv. „fyziologickou rezervou“. My ľudia sme takto dospeli k rezervám v mnohých orgánoch. Máme napríklad dve obličky, napriek tomu by sme vydržali len s jednou. To isté možno hovoriť o pľúcach. I naďalej môžeme žiť len s časťou pečene, žalúdka alebo čriev. Ľudí trpiacich epilepsiou sa podarilo do značnej miery vyliečiť odstránením časti mozgu, niektorí zase prežívajú čiastočné zničenie srdcového svalu po infarkte. Za všetky tieto zvýhodnenia človek platí zvýšeným výdajom energie v priebehu vývoja. Kratší život v dospelosti príroda vynahradzuje príslušnému druhu skoršou pohlavnou zrelosťou jedincov a zvýšenou plodnosťou.
Je dĺžka života naprogramovaná?
Všetky myšlienky o starnutí vychádzajú z Darwinovej teórie prírodného výberu. Existuje mnoho teórií snažiacich sa vysvetliť proces starnutia, ktoré na základe ich podstaty možno včleniť do dvoch rozsiahlych teórií – „vypršanie predpokladanej (naprogramovanej) životnosti“ a „morálne opotrebovanie“ (t. j. nahromadenie porúch). Obidve spočívajú na jednoduchom fakte evolučného vývoja všetkého živého: prírodný výber sa opiera o genetické rozdiely, ktoré prechádzajú z rodičov na potomstvo.
V prípade tých genetických zmien, ktoré dávajú vyššiu šancu potomstvu žiť tak dlho, ako si vyžaduje reprodukcia, je pravdepodobnejšie, že sa budú prenášať z generácie a generáciu a časom sa rozšíria na celú populáciu. Teóriu „vypršania predpokladanej (naprogramovanej) životnosti“ v biológii podporuje tzv. Hayflickov limit (podľa biológa Leonarda Hayflicka). Hayflick a jeho kolegovia kultivovali v optimálnych rastových podmienkach bunky ľudského embrya, ktoré rástli a delili sa. Po určitom počte delení sa ich rast zastavil. Zistilo sa, že gény každej bunky majú v sebe mechanizmus, ktorý ich po uplynutí určitého času vyradí z chodu. Teória „morálneho opotrebovania“ (nahromadenia porúch) sa zakladá na tvrdení, že každá živá bunka predstavuje komplex chemickej továrne, mašinériu s množstvom najrozmanitejších strojov zabezpečujúcich jej fungovanie. Na tento prístrojový park nepretržite doliehajú svojím náporom chemické látky prostredia, ale aj splodiny vlastných chemických procesov, ktoré prebiehajú v bunke v záujme jej prežitia. Obranný mechanizmus sa časom opotrebuje. Starnutie a následná smrť sú toho dôsledkom. Za najväčšie zlo sa v súčasnosti považujú chemické látky označované ako voľné radikály, ktoré sú produktom vlastného metabolizmu a sú základom procesu starnutia. Poškodzujú molekuly, ktoré sú schopné vykonávať opravné procesy v bunke. Keď raz pochopíme, ako sa tieto chemické látky správajú v našich bunkách, budeme možno schopní spomaliť proces starnutia. V súčasnosti je výskum zameraný na možnosť oddialenia degeneratívneho starnutia a na to, ako si uchovať kvalitu života do vysokého veku.
Berme starobu ako šancu urobiť to, čo sme nestihli, rozvinúť talent. Nezaháňajme myšlienku na Boha, ktorý nás má rád. Keď nás nechá žiť, má ešte s nami plány. Po celý život sa blížime k nemu a napokon vždy pôjdeme do lepšieho. ☺