Dostal som ešte jednu šancu!

Po smrti mojej ženy som neveril, že ešte niekedy budem šťastný. Až keď som si prečítal jej denník, pochopil som, aká osamelá bola prim ne.

Katka po päťnásťročnom manželstve, ani nie štyridsaťročná odhodila najväčší dar, vlastný život. Po prvom šoku prišlo ešte väčšie a chúlostivejšie prekvapenie: spravila to kvôli mne.
Za posledných pár rokov sme sa veľmi vzdialili: nemali sme deti, zbytočne sme sa snažili niekoľko rokov. Obaja sme utiekali za prácou aj keď sme sa už zmierili s tou skutočnosťou, v pracovnom nasadení sme zotrvali. Asi to bolo takto pohodlnejšie, neviem. Nikdy som nad tým nepremýšlal, pokiaľ žila.

Svoj život som si spestroval románikmi a aj keď som sa veľmi usiloval, aby sa to Katka nedozvedela, nie vždy som bol úspešný. Vtedy sa rozplakala, bola zúfalá a prosila ma, aby som svoj pomer ukončil. Myslela si, že skôr alebo neskôr mi nejaká iná žena dá to, čo ona nedokázala a po čom sme obaja túžili, dieťa.

Darmo som sa ohradzoval, že pre mňa tieto pomery neznamenajú vôbec nič a že by som ju nikdy neopustil, stale viac a viac sa dostávala do depresií. Až po prečítaní jej denníka som prišiel na to, aká bola osamelá. Chcel som vziať spat čas a všetko spraviť inak, ale to bolo samozrejme nemožné. Prišiel som na to, že to nestačí, akokoľvek som sa snažil dať jej všetko, čo som jej na očiach videl, chcela stale viac: chcela každý deň cítiť, že ju ľúbim a že som vedľa nej.

Aj teraz mi pomohla práca, od rána do neskorého večera som bol na pracovisku. Pracoval soma aj cez víkendy, alebo som čas trávil v mojom obľúbenom pohostinstve. Ani som nepil, iba som tam vysedával a díval sa po ľuďoch. Jednoducho som sa bál ísť domov, kde ma obklopovali spomienky.

Katkine šaty ešte stale viseli v šatníku, ako keď žila, neodložil som ani jej zubnú kefku. Akoby sa každej minute mala vrátiť a mohli sme začat odznova…
Ženy som obchádzal akoby s Katkou spolu umreli aj moje túžby. Moji priatelia sa neustále snažili, kdekoľvek som išiel, nejakým zaujímavým spôsobom sa všade objavila príťažlivá, slobodná žena, ktorá čakala len na mňa, ale nevedel som, čo spraviť v danej situácií.

Napokon, po upadnutí do zúfaľstva, hľadal som na internete a narazil som na stránku EZO.TV. Čítal som si, prehliadal a aj keď som nikdy neveril v takéto veci, rozhodol som sa, že zavolám jedného poradcu. Veštkyňa Vierka mi bola sympatická a priateľská od prvého kontaktu. Chuť do života mi prinavrátila motivujúcimi slovami a radami. Od tej chvíle som bol otvorernejší novým veciam.

Žena, s ktorou som po dlhšom čase nadviazal kontakt, bola barmanka v krčme . Celé týždne sme konverzovali iba o počasí a politike. Ale v jeden den, akurát bol sviatok a bolo málo ľudí, pozval som ju na drink.

Ďakujem, ale nepijem alkohol - usmievala sa na mňa
Tak potom niečo iné, naliehal som. Prikývla a naliala si pomarančový džús.

Nosila dlhé hnedé zapletené vlasy, z okrúhlej tváre jej svietili modré oči. Aj keď som nechcel, môj pohľaď na nej spočinul a nevedel som z nej pustiť oči. V krku mala striebornú retiazku s medajlónikom v tvare lietadla.

Neverím, že takej krásne žene sa môže dačo nepodariť- skúšal som vtipkovať. Pozrela sa na mňa a nesmelo sa usmiala.

Od toho dňa sme sa vela rozprávali. Porozprávala mi, že má jedného šesť ročného syna, ktorého vychováva sama. Radšej som sa nepýtal, kto je otec dieťaťa, no mal som pociť, že odpoveď súvisí s medajlónom. Pracovala každý večer, aby mali na živobytie. Pomáhala jej aj matka, ktorá sa po večeroch starala o Tomáša.

Chúďa, neteší sa, že tu pracujem, ale momentálne nemám inú možnosť. - Zato svoje povolanie je mi blízke, mám ho rada, ale veľa som vynechala po vysokej škole som len pol roka pracovala, takže teraz na začiatok viem pozbierať len málo peňazí.

Snažil som sa zakryť prekvapenie, keď vysvitlo, že je stavebná inžinierka. Ako to, taký malý je svet, že ju nepoznám? Ale samozrejme, vedel som odpoveď, je tak o desať rokov mladšia odo mňa a ani nepracuje v obore. Moja projektanská kancelária fungovala už päťnásť rokov a vôbec nie zle.

Moňo by som ti vedel pomôcť - povedal som, ale hneď som si aj uvedomil, ako hlúpo to znelo
Len to mi nevrav, že más známeho, kto presne na takúto začiatočku čaká, ako som ja. A samozrejme s vynikajúcim platom!
Známeho nemám, ale ja mám kanceláriu. Totiž aj ja som inžinier. A neponúkam ti robotu, iba možnosť. Pozrime sa najskôr, čo dokážeš…

Medzitým prišli nový hostia, takže sme nevedeli dokončiť rozhovor, takže som to nechal otvorené. Videl som, že je unavená, preto som sa bez slova pohol k autu.

Viem ťa odviezť domov, ak mi dovolíš. - Možno to nebol najlepší návrh o druhej ráno…
Nehnevaj sa o takejto hodine som už ozaj veľmi vyčerpaná. Ale keď nie je problem, dakedy inokedy…
Poprípade by sme spolu mohli poobedovať? Vyslovil som. Táto otázka vzišla dakde z mojho vnútra.

Povedala áno. Pri rozlúčke ma pobozkala na tvár a už tam nebola. Ostala mi po nej iba voňa sladkého parfému, ktorá sa miešala s cigaretovým dymom z pivárne. Dlho som sedel a pozeral zavretú bránu..
Možno už vtedy sa začalo niečo. Na druhý deň po obede som už vedel o nej všetko, a aj ja som hovoril možno viac o Katke a o sebe ako som chcel. Bol som na dobrej ceste, medajlón dostala od ženícha.

Rád letel. Vždy hovoril, že to je jeho život, no bol to aj jeho osud. Havaroval s lietadlom, pár dní pred naším sobášom. – V očiach sa jej leskli slzy.
Už je to šesť rokov, ale vždy sa rozplačem keď hovorím o tom. Tak ma to bolí, že nevidel svojho syna….

Čo by som mohol povedať? Byť otcom, čakať nato aby sa dieťa narodilo – nevedel som vôbec aký je to pocit. Skúšal som hovoriť o tom, že prečo sa vyním kvôli Katkinej smrti.

Je to iba fráza, ale naozaj iba čas vie pomôcť. Máš výčitky svedomia už kvôli tomu, že ty žiješ. Ešte aj vtedy, keď to bolo jej rozhodnutie, opustiť tento svet.

Stretávali sme sa viac a viac, na moju radu sa začala zaoberať aj s plánovaním. Páčili sa mi niektoré jej nápady, myslel som si, že to bude len otázka času kým opustí krčmu.
Pozvala ma k sebe a predstavila mi svojho synčeka. Ako som vycítil z jeho slov ešte mu nepredstavila mamička vela mužov… Ako muž mužovi mi prezradil, že ja som bol prvý.
Chodili sme na výleti, Andreu som zobral do kina a divadla, bol som pri nej keď bola šťastná a aj keď mala problém. Raz som si uvedomil, že Katkinu skriňu som už neotvoril mesiace a ani jej denník som nečítal tak často…

Ešte v ten týždeň som sa odsťahoval z bytu. Nový dom bol priestraný, a priatelský.

To je nádherné! – vykríkla Andrea keď som ju prvý krát pozvala k sebe. – Vkusný ale trošku taký mužský – povedala.
Prečo by to bolo iné? – spýtal som sa pričom som ju držal za ruku. – Jediná žena, ktorá to môže zmeniť si ty.

Potom sa veci zrýchlyli. O pár týždňov sme už sedeli spolu v novom byte, Adrea, Tomáš a Ja, ako ozajstná rodina…