Pani, máte tri dni na to , aby ste sa rozhodli či si ľahnete pod nôž alebo nie. Nechcem vám klamať – poznamenal doktor – možno pri operácii Vám budeme musiet odstrániť jeden prsník.
Bola som ešte mladá, nemala som ešte ani štyridsať. Chcela som ešte žiť, milovať a byť milovaná. Žiť, ako žena, mama, žiť naplno. V hlave mi vírili dobre známe otázky, prečo práve ja, prečo teraz, prečo tak skoro?
Tri dni som iba plakala. Obvolávala som všetkých svojich kamarátou, kamarátky, ktorý spolu som nou plakali v telefóne. Jeden z nich bol však výnimkou. Bol to ten, ktorý sa neskôr stal mojím manželom a láskou môjho života. To som, ale ešte vtedy vôbec netušila.
Musím zmeniť veľa vecí!
Aź neskôr som prišla na to, že nič sa v živote nestane náhodou. Moja choroba bola upozornenie a rada, akou cestou mám pokračovať v môjom živote. Bolo to upozornenie, že cesta na ktorej som teraz je zlá a keď sa neobzriem a nezmením ju, vedie až k smrti.
On bol vtedy iba jeden s mojích kamarátov, vypočul si môj príbeh a povedal mi: „Keď si dokončila sebaľútosť, zavolaj mi a ja budem vedľa teba.” A položil slúchadlo.
Vtedy som už viac ako 10rokov žila v Amerike. Presne pred 10 rokmi sa to stalo, keď na apeláciu svôjho syna som sa odsťahovala zo Slovenska. Nebolo nič, čo by ma tam držalo. Bola som po ťažkom a dlhom rozvode. S polovicou domu, dospievajúcim synom a bezcennou professiou som veľa možností nemala. Nechcela som žiť v beznádeji a v chudobe. Chcela som, aby môj syn začal svoju dolspelosť v krajine, kde ho čaká veľa možností.
Nežila som zle, ale bola som osamelá
V Amerike som sa stala šoférkou Limuzíni. Celý deň som sa musela rozprávať s cestujúcimi. Vzyerala som trošku čudne, malinká blondínka, takmer s nerozumiteľným akcentom v obrovskom aute. Po čase som hovorila lepšou angličtinou a zarábala som viac a viac peňazí. Po čase sa môj syn vrátil naspäť na Slovensko a ja som ostala sama, ako prst. Bez dieťaťa a partnera.
Myslela som si, že som zdravá
Medzitým som sa stála vegetariankou. Začala som sa zaoberať spirituálnymi vecami. Cítila som sa silná a zdravá. Rozhodla som sa naučiť aj iných nato, čo som sa naučila.
Doma som mala poradkyňu, vešticu
Dagmarku. Ona ma naučila na všetko, ako si vážiť život. Napriek tomu, že som bola v Amerike často sme hovorili spolu. Po skype sme sa rozprávali, po hovore som cítila, že po v mojom živote sa stane niečo zle. Dagmarka ma vypočula a nepýtala sa nič iné: „Predtým ako by ste chceli podať vaše vedomosti iným, nemali by ste sa zaoberať sama zo sebou?”
Jedla som samé zdravé veci, pravidelne som športovala.
-Čo by mi mohlo byť?
Poprosila ma aby som dotykla svoje ľavé prsia pri podpazuší, vzdychla som od bolesti.
Diagnóza - rakovina
Behla som už aj k doktorovi. Našiel tri nádory. Povedal, že máme málo času. Dnes je piatok do pondelka sa rozhodnite, či chcete operáciu. Hoci dodal, takmer nie je akákoľvek iná možnosť.
Po tieto tri dní som si rozmyslela celý môj život. Rakovina, ako každá vážna choroba, má duševný pôvod. Musí sa čistiť nie iba telo ale aj duša.
O tri dni som zavolala Dávidovi, kto bol jediný ktorý ma nechcel ľútovať, ale chcel mi pomôcť. Dokončila som sebaľútosť, povedala som mu budem bojovať. Dávid ešte v ten deň nasadol na lietadlo.
Aj chorá som bola šťastná
Pociťovala som liečivú silu v sebe. David držal vieru vo mne a ja som sa zotavovala. David odišiel z bytu počas týchto troch týždňov iba raz. Hladil ma, povzbudzoval, varil čaje, čítal poéziu. V zatemnenom byte som ani nevedela, či je deň alebo noc.
Stratila som pojem o čase a realite. Zákerné ochorenie v mojom tele, obava zo smrti a predsa som bola dokonale šťastná.
Dovolila som Davidovi, aby ma okúpal, ako malé dieťa. Jeho dotyky vo mne vzbudili pocity, ktoré som už dávno necítila. Bolo tomu už 10 rokov, čo sa ma naposledy dotýkal muž. David to vedel a vôbec nenaliehal na mňa . Pomaly ma viedol späť k životu a k láske . Keď sme sa konečne do seba popreplietali cítila som, že som nikdy nežila podobné objatie.
Po treťom týždni ma opustil všetok môj strach. Už som vedela , že sa uzdravím a že som našla pravé a dokonalé šťastie.
Moja gynekologička nechcela veriť, že som sa uzdravila. Vyšetrila ma a povedala, že som tehotná. A za svoje uzdravenie možem ďakovať hormonálným zmenám. Nechcela som jej povedať aj tak by mi neverila, že ma uzdravila láska. Ako ani to nie, že kvôli láske, ktorá mi chýbala v živote sa mi objavili nádor na prsníku.
Naša dcérka dostala meno Vivien, čo znamá život a nádej. A ona skutočne pozlátila náš život.
Ďakujem mojej poradkyne
Dagmarke, že tak ako vždy aj teraz stála primne a upozornila ma na veci, ktoré som sama nezbadala a otvorila mi oči, čo musím zmeniť, aby som si zachránila svôj život!
S úctou Vierka