Keď vstupujeme do prvej fázy spánku, dostávame sa do veľmi hlbokého stavu nevedomia. Po určitom čase začíname snívať, ale nevieme, či je to sen, či skutočnosť. Vieme to až pri prebudení. Lámovia učia, že podobne je to aj pri umieraní.
Väčšina ľudí v tomto stave stráca vedomie, aby ho získala približne po troch dňoch. Tajné duchovné spoločenstvá učia, že zvlášť k hmote pripútané duše spia oveľa dlhšie. Fáza prebudenia zo sna zodpovedá fáze uvedomenia si, že sme zomreli...
Ako zomierame
Proces umierania je podobný zaspávaniu, v ktorom vypadávajú jednotlivé prvky, jeden po druhom. Prvým vnútorným znakom procesu umierania je zánik energetického systému sleziny, vonkajším znakom je postupná strata vedomia tela. Telo oťažieva, vidíme záblesky žltého svetla, alebo ich zažívame vnútorne. Potom sa strácajú fyziologické a energetické funkcie obličiek, strácame zmysly, máme sucho v ústach a v očiach sa objavujú záblesky nebeského svetla. Vzápätí dochádza k rozpusteniu korunnej čakry, prestanú fungovať pľúca, dych sa zastaví, vidíme záblesky zeleného svetla, vedomie zmyslov zaniká... Od zániku vonkajšieho dychu až po zastavenie vnútorného dychu, prány, sa vedomie človeka stiahne do centrálneho kanála, element priestoru vycúva do srdca, strácame zrak... Veľkí majstri meditácie tento proces dokážu kontrolovať a v tejto chvíli dosahujú oslobodenie, nirvánu. U obyčajných ľudí vedomie stráca oporu tela a zakúša temnotu. Objavujú sa v nej záblesky bieleho svetla. Myseľ sa oddelí od tela najčastejšie kanálmi zraku.
Čo prichádza po smrti
Podľa tibetskej Knihy mŕtvych, najrozvinutejšie bytosti sa vtedy zrodia v krajinách budov, v iných tradíciách nazývaných nebom, či rajom. Ostatné bytosti vstupujú do barda, ktoré vedie k znovuzrodeniu. Zotrvanie v tomto stave je individuálne. Človek tu zostáva tak dlho, ako bol naviazaný na pozemský život. Čím viac, tým dlhšie.
Ak sa naučíme kontrolovať svoje sny, svoju myseľ, ľahšie sa nám bude vyslobodzovať z tohto posmrtného stavu.
Myseľ mŕtveho zvyčajne nerozpozná povahu objavujúcich sa vízií, preto tak ako v spánku, zakúša náhle emócie a nevie ovplyvniť to, čo sa deje. Mŕtvy má veľmi citlivú myseľ, vedomie a mentálne telo, pomocou ktorého sa môže neuveriteľne rýchlo premiestňovať. Jeho mentálne telo môže preniknúť všetkým, môže nadväzovať kontakty s inými bytosťami, vidí svojich blízkych, ale nemôže sa s nimi dorozumievať.
Smrť je ako otáčavé dvere, jednými človek vstupuje a druhými vychádza, vracia sa do sveta živých. Každý človek zomiera inak, ale jeden zákon platí pre všetkých: ako človek žil, takcíti a žije ďalej aj jeho duša... Práve preto by sme mali brať vážne upozornenia a varovania, pozitívne myslieť, hovoriť a konať, aby sme svoju dušu zbavili záťaží, a tak sa priblížili viac k nášmu skutočnému svetelnému domovu.
Smrť a smútok pozostalých
Smrť je v mnohých prípadoch úľavou, oslobodením, najmä pre trpiacich ľudí. Väčšina z nás však ťažko prijíma smrť milovanej osoby a nevie sa s ňou zmieriť. Mnohým však pomáha poznanie toho, čo sa deje po smrti, iným je oporou viera. Keď sa však smútiaci pevne držia zosnulého, oplakávajú ho, žalostia, prajú si, aby sa vrátil späť, slovom pokladajú ho za svoje vlastníctvo, viažu jeho dušu na pozemskú sféru. Neuvedomujú si, že mŕtvemu ubližujú, v podstate myslia iba sami na seba, nie na dobro toho, o kom hovoria, že ho veľmi ľúbia. V skutočnosti mu svojim oplakávaním bránia ísť ďalej, lebo duše trpia tými bolesťami, ktoré kvôli nim pociťujú ich príbuzní. Čo by mali teda príbuzní urobiť? Sprevádzať dušu ne ceste myšlienkami lásky, prosiť Boha o milosrdenstvo a vedenie na ceste k očiste.
- Olianna -