Ľudský mozog je veľmi pohodlný. Nie je to však zlá pohodlnosť. Zdravý mozog totiž funguje rovnako ako zdravý žalúdok. Ani nevieme, že funguje. To, že máme žalúdok si uvedomujeme len vtedy, keď nastanú problémy. To, že mozog nám nefunguje ako by mohol, by sme si mali uvedomiť vtedy, keď vyvedieme alebo povieme niečo hlúpe. Avšak aj keď sa náš mozog prejaví hlúpo, ešte stále to považujeme za normálne – a teda zdravé. Avšak čo keď je práve táto tolerantnosť k chorým výplodom mozgu prvou a základnou príčinou všetkých chýb, ktorých sa dopúšťame?
AKO VZNIKAJÚ CHYBY
Ako vlastne vzniká choré jednanie? Čo prebehne v mozgu ešte predtým, ako čosi vyvedieme? Môže to byť aj takto... Uvedomíme si nejakú vec a napríklad povieme: To si nemusel urobiť! Zvyčajne to povieme hneď, ako si nejakú vec uvedomíme. Až potom nám dôjde, čo sme urobili. Náš kamarát sa urazil, naše slová zobral ako výčitku a poníženie. Keď to urobil, tak to urobil a možno si aj sám uvedomil, že to nebolo správne. No, čo už teraz? Nielenže sa hnevá na seba, ale aj na nás, že sme mu to vytkli. My si už teraz uvedomíme aj vlastnú chybu, sme nahnevaní na seba i na kamaráta. Stalo sa niečo, čo sa stať nemuselo a nebolo to dobré.
Tento príklad je učebnicovým príkladom toho, ako hlúposť predbehla múdrosť. Až dodatočne zvažujeme múdro. Síce neskoro, ale predsa. A to už nehovorím o tom, že väčšinou nemáme silu pripustiť si vlastnú hlúposť a nájdeme si spôsob, ako ju ospravedlniť, alebo ju len jednoducho ignorujeme. Môže sa však stať aj to, že naša reakcia je zdravá. Zamrzí nás, čo sme spravili, zoberieme si z toho poučenie, rozhodneme sa, že nabudúce sa to už nestane a – stane sa to! Sme bezradní, opäť si z toho omylu zoberieme poučenie, opäť sa rozhodneme, že sa to už nestane... Takto to môže ísť celý život. Snažíme sa a predsa je to zbytočné! V tejto fáze väčšina ľudí úplne rezignuje. Naozaj si z celého srdca povie: No a čo? A myslí to vážne.
Nevzdali sa však zbytočne? Keby boli vytrvalí v úsilí preniesť skúsenosťou získanú múdrosť do bežného života, možno by sa raz stalo toto: Uvedomíme si nejakú vec a mohli sme povedať: To si nemusel urobiť! V tom istom okamihu si však uvedomíme aj dôsledok takéhoto nášho činu, dôvod, ktorý viedol kamaráta k tomu, že povedal to, čo povedal, a jeho pocity po tom, čo bola veta vyslovená. V okamihu uvedomenia si túžby povedať výčitku, si uvedomíme aj to, že ide o výčitku, ktorá je zbytočná. Ublíži kamarátovi a nás to bude mrzieť. Po takomto celistvom uvedomení si situácie rozoznávame zlo ako zlo ešte predtým, než sa uskutoční, a preto nás už neláka urobiť ho. Čiže v jedinom okamihu vnímame celú situáciu v jej časovom a dôsledkovom rozložení bez medzier, preto sa takisto v jedinom okamihu rozhodneme zdravo. A pritom je takéto rozhodnutie úplne prirodzené, a teda aj ľahké!
Tento príklad je rovnako ako predošlý učebnicovým príkladom toho, ako múdrosť predbehla hlúposť. Vopred sme vedeli, čo je správne, preto sme automaticky, a bez toho, že by sme museli premáhať pokušenie neurobiť chybu, konali sme správne. Nič sme nevyčítali. Kamaráta zamrzelo, čo povedal, pozrel na nás, zdvihol obočie a mimikou nám vysvetlil: No, čo už, to som tomu dal, že? Načo sme iba mávli rukou a jemu odľahlo. Pocítil, ako je dobré mať pri sebe niekoho, kto mu rozumie. Cení si, že sme ho pochopili. Aj napriek chybe, zlo sa nerozšírilo, kamarát sa upokojil a my sme tiež ostali vyrovnaní. Život ide ďalej. Čo je možné napraviť, to vieme napraviť, nepatríme k tým, ktorí živia zlo, preto úplne samozrejme pokojne reagujeme aj naďalej zdravo.
Keď sa nám toto začne stávať, tak spoznáme, že múdro začneme reagovať vtedy, keď sme pokojní. Skúsenosťou pritom dospejeme k poznaniu, že múdrosť nedokáže predbehnúť hlúposť nikdy, keď sa začneme ponáhľať, lebo sa vtedy stávame vzbrklými a nervóznymi, a práve vtedy sa najčastejšie dopúšťame chýb. Preto vždy, keď u seba postrehneme túžbu rýchlo niečo povedať alebo urobiť, alebo si uvedomíme, že sme nervózni, pocítime tento stav vedomia ako predzvesť prichádzajúceho zla a staneme sa opatrnejšími. Spozornieme, a takto bdelí strážime bytie už na úrovni možného zla. Bežný život sa vďaka takémuto zdravému fungovaniu mozgu stáva radostnejší, lebo nás nedeptajú chybné činy a slová. Ono to skrátka začína všeobecne fungovať. Ešte sa občas stane, že hlúposť predbehne múdrosť, ale už aspoň vieme, že sme si to zapríčinili sami. Stále častejšie sa však stáva aj to, že múdrosť predbehne hlúposť. Dokážeme to postrehnúť, lebo náš mozog je už dosť rýchly a bdelý na to, aby to postrehol. Je to dobrý pocit, a práve tento pocit vzrastajúcej istoty je najsilnejšou motiváciou k tomu, aby sme konali múdro.
- Olianna -