Budhisti, ale aj kresťania a iné náboženstvá učia, že život je jednou z foriem energie a tá sa nestráca, iba mení. Tak ako sa z vajíčok motýľa vyliahne húsenica, ktorá sa neskôr zakuklí, aby umožnila znova zrod motýľa...
Postoj k smrti
Najdôležitejšie je mať ku koncu života pozitívnu bilanciu, teda byť bytosťou oslobodenou od bremien a tieňov, ako je zloba, nenávisť, pomstychtivosť, hnev, agresivita... To, aká „tmavá“, či „svetlá“ je naša duša, určí aj ďalšiu cestu našej duše po fyzickej smrti.
Tí, čo prežili klinickú smrť, tvrdia, že registrovali svoje okolie, všetko, čo sa okolo nich dialo. Mnohí prešli tunelom k svetelnému bodu a počuli nádhernú sférickú hudbu. Hovoria o tom, ako o úžasnom zážitku s tým, že sa im nechcelo vrátiť.
Prirodzený skon však prebieha inak. Východné náboženstvá, duchovné školy, spoločenstvá a učenia opisujú stav po prechode duše do iného stavu bytia rôzne, ale podstata je vždy rovnaká. Napríklad kresťania učia, že aj sa človek pripraví na smrť, môže sa jeho duša relatívne ľahko odlúčiť od tela, pričom jej pomáhajú duchovné bytosti, jej ochranný duch a duše bývalých príbuzných a priateľov. Ak človek žil ponorený v hmote, bez duchovného úsilia a snahy, aj sa kŕčovito drží života, lebo si nevie predstaviť život bez materiálnej existencie, bráni sa smrti. Takáto duša zostane aj po opustení tela na Zemi, lebo verí, že život je možný len v tele. To sa môže stať aj pri násilnom odlúčení duše od tela pri vražde, autonehode, či inej nehode.
Kresťania učia, že ako človek žil, ako nasmeroval svoju dušu, tak pociťuje a žije duša ďalej. Stáva sa, že niektorá takáto duša sa nechá poučiť a viesť do duchovných oblastí, iná čaká pri svojom hrobe na vzkriesenie tela, ako sa to učila, kým „žila“, a mnohé duše žijú tak ako predtým, kým si neuvedomia, že „čosi nie je ako by malo byť“.
Život v zrkadle karmy
Tibetskí lámovia tvrdia, že učenie o umieraní, smrti a posmrtnom živote je dôležité aj pre západnú civilizáciu, pretože základná zásada tohto procesu je nemenná pre všetkých ľudí...
Tibetská viera hovorí, že po smrti sa nejedna duša snaží nadviazať kontakt s príbuznými, kým definitívne odíde. Potom zakúsi rôzne aspekty sveta, či skôr stavu bardo, v súlade so svojou individuálnou karmou, pričom si uchováva ľudský spôsob pociťovania. Nie však prostredníctvom zmyslov. Duša vidí život, ktorý prežila „ v zrkadle karmy“, vidí všetky dobré a zlé činy a ich následky nielen zo svojho pohľadu, ale aj tak, ako ich vnímali a pociťovali tí, ktorým ublížila.
Ako zomierame
Proces umierania je podobný zaspávaniu, v ktorom vypadávajú jednotlivé prvky, jeden po druhom. Prvým vnútorným znakom procesu umierania je zánik energtického systému sleziny, vonkajším znakom je postupná strata vedomia tela, telo oťažieva, vidíme záblesky žltého svetla, alebo ich zažívame vnútorne. Potom sa strácajú fyziologické a energetické funkcie obličiek, strácame zmysly, máme sucho v ústach a v očiach sa objavujú záblesky nebeského svetla. V ďalšej etape nám drevenie jazyk, nemôžeme hovoriť. Objavujú sa záblesky červeného svetla. Vzápätí dochádza k rozpusteniu korunnej čakry, prestanú fungovať pľúca, dych sa zastaví, vidíme záblesky zeleného svetla, vedomie zmyslov zaniká... Od zániku vonkajšieho dychu až po zastavenie vnútorného dychu, prány, sa vedomie človeka stiahne do centrálneho kanála, element priestoru „vycúva“ do srdca, strácame zrak... Veľkí majstri meditácie tento proces dokážu kontrolovať a v tejto chvíli dosahujú oslobodenie, nirvánu. U obyčajných ľudí vedomie stráca oporu tela a zakúša temnotu. Objavujú sa v nej záblesky bieleho svetla. Myseľ sa oddelí od tela najčastejšie kanálmi zraku.
Čo prichádza po smrti
Podľa tibetskej knihy mŕtvych najrozvinutejšie bytosti sa vtedy zrodia v krajinách budhov, v iných tradíciách nazývaných nebom či rajom. Ostatné bytosti vstupujú do barda, ktoré vedie k znovuzrodeniu. Zotrvanie v tomto stave je individuálne. Hoci existujú určité pravidlá, za ako dlho sa duša znova inkarnuje, v súčasnosti sa tento proces značne urýchlil a k znovuzrodeniu dochádza v mnohých prípadoch oveľa rýchlejšie ako po tisíc či sto rokoch, ako to bolo v minulosti.
Keď vstupujeme do prvej fázy spánku, dostávame sa do veľmi hlbokého stavu nevedomia. Po určitom čase začíname snívať, ale nevieme, či je to sen, či skutočnosť. Lámovia učia, že podobne je to aj pri umieraní. Väčšina ľudí v tomto stave stráca vedomie, aby ho získala približne po troch dňoch. Fáza prebudenia zo sna zodpovedá fáze uvedomenia si, že sme zomreli...
Ak sa naučíme kontrolovať svoje sny, svoju myseľ, ľahšie sa nám bude vyslobodzovať z tohto posmrtného stavu. Nezakúsime šokujúcu víziu barda, nepocítime utrpenie, žiaľ ani smútok. Zakúsime vízie božstiev, mandál a čistých krajín.
- Olianna -