Vyvolávanie mŕtvych, presnejšie nekromancia, je podrobne popísaná vo viacerých staroegyptských papyrusoch. Egyptológovia tvrdia, že tu nájdeme celé návody, ako privolávať nielen bohov a žiariacich duchov, ale aj zlé, démonické bytosti, duchov zatratencov.
Motívom nekromancie bola túžba po poznaní veci skrytých či budúcich, zámer odovzdať posolstvo pre iného mŕtveho či vzdialeného človeka, alebo udeľovať rozkazy. Keď entita z onoho sveta zodpovedala položené otázky či splnila rozkazy, mág ju prepustil zvláštnym rituálom.
SUTECH - ZLOSYN MEDZI BOHMI
Všetky démonické bytosti boli obdarené nadprirodzenou silou a okrem čarovných palíc, amuletov a bežných zbraní dokázali aj chrliť oheň. Spomedzi týchto zlovoľných tvorov možno spomenúť tých, ktorí nosia opisné mená vyjadrujúce charakteristické vlastnosti ako Červenooký, Slepohlavý, Bielozubatý, Ďalekokráčajúci, Drvič lebky, Kostilam a podobne. Do osobitnej skupiny sa zaraďujú démoni v službách bohyne vojny Sachmet, ktorí každoročne rozosievali v Egypte mor. Najviac informácii sa však zachovalo o celých zástupoch podsvetných démonov, popísaných v textoch Knihy mŕtvych. Niektorí z nich strážili brány do záhrobného kráľovstva pred "nečistými", iní podsvetné jaskyne a všetky zákutia Usirevovej súmračnej ríše. Ich potravou boli telá hriešnikov a nápojom ich krv.
Tradícia hovorí o všadeprítomnosti démonov vyskytujúcich sa hoci aj v neviditeľnej forme. Obzvlášť milujú temnotu a noc, svetla sa prísne vystríhajú. Utekajú pred vychádzajúcim slnkom, ale možno ich zaplašiť aj žiarou pochodne alebo magickou lampou. Ich hlavou sa stal Sutech, zlosyn medzi bohmi, boh púšte, búrok a zatratenia.
Stále sa horšiaca povesť tohto boha k nemu priťahovala celú plejádu ďalších démonov. V literatúre sa stretneme s Apopom, démonom v podobe obrovského plaza, ktorý sa snažil pohltiť slnko. Iný démon sa volal Bebon a podľa všetkého bol príbuzným znetvoreného démona Babi. Ďalší bol Nebed, odveký nepriateľ Réa, ako aj Úsira a Hora. Výzor démonov bol vždy groteskný až hrozivý, ale spodobovali ich aj v ľudskej podobe. Egyptskí umelci nezobrazovali príliš desivé a odpudzujúce scény, ale aj špicaté nože v rukách týchto zlovestných entít, plamene či iskry vyletujúce z ich úst pôsobia sugestívne a odstrašujúco. So zlými duchmi sa egyptský mág obvykle nezahrával a pri ich priblížení používal zariekadlo na ich zahnanie. Pokiaľ však vnikli do tela nejakej osoby, vypudzoval ich, čo však nebola jednoduchá záležitosť.
ČAROVNÉ TEXTY A ZAKLÍNADLÁ
Základným úkonom magickej vedy, a to nielen staroegyptskej, bolo zaklínanie slúžiace na privolanie, spútanie, odoslanie, prípadne vyháňanie astrálnych bytostí. Najstarším, a najjednoduchším čarovným prostriedkom, ktorý sa zrodil spolu s jazykom, bolo zaklínadlo. Prednášanie jeho textu, či už spamäti alebo zo zápisu, malo vždy imperatívny charakter, bolo patrične vokalizované a sprevádzané magickými gestami. Aj keď sa najstaršie zaklínadla vyskytovali iba vo forme rozkazu, či zákazu, neskôr sa spájali s inými textami a vsuvkami do zložitých celkov. Čarovné zaklínadlá sa často stávali predmetom prísneho utajovania, ktoré nesmel vidieť nikto iný okrem majiteľa, inak by stratili účinnosť.
"
Táto kniha je veľké tajomstvo" - dočítame sa v siedmom odseku XII. kapitoly Knihy mŕtvych. "
Nedopusť, aby ju videlo oko človeka, pretože je škodlivé, ak ju pozná niekto cudzí. Ukry túto knihu!"
V textoch sú popísané všetky účinky, ktoré je možné odriekaním zaklínadla dosiahnuť. Hovorí sa o tajomnom pôvode a náleze čarovných papyrov, ako dokazuje napríklad ukážka z Londýnskeho papyru z prelomu 13. a 1ľ. stor. pred n.l.:
" Táto kniha bola objavená v chrámovej sieni v Chebjete, a dostala sa tajomnou mocou bohyne do rúk predčitateľa svätých kníh tohto chrámu. Zem bola v temnotách a mesiac svietil na túto knihu na všetkých jej cestách". Imperatívny charakter zaklínadla sa pritom s postupom stáročí stupňoval. Je vcelku prirodzené, ak mocný faraón ako zástupca žijúceho boha na Zemi, prikazuje pri pohrebnom rituáli bohom staroegyptského panteónu, aby odstúpili časť svojej moci duchovi jeho zosnulého otca, avšak o značnom úpadku náboženstva svedčí skutočnosť, ak sa čarodejník rímskeho obdobia požadovačne obracia k bohom s každou malichernosťou.
Príčiny tohto stavu môžeme vidieť jednak v procesoch, ktoré zhubne zasahovali do zložitého organizmu staroegyptského náboženského života a tiež vo vzostupe čarodejníctva, konkrétne nekromancie, čiernej mágie a temných kultov negatívnych božstiev ako boli Amemait, postrach všetkých zomrelých, démon Apop, nepriateľ slnka v podobe obrovského hada, Kuk, boh temnoty, jeden z prabohov,
"ktorých vláda sa skončila" či už spomínaný "
zlosyn medzi bohmi" Sutech, boh púšte a búrok "
stelesnenie všetkého zla".
VOODOO V KRAJINE PYRAMÍD
Zvláštnu kategóriu čarovných prostriedkov tvorila kreácia náhradného tela, ktorá slúžila hlavne pri čiernomagických operáciách. Strarí Egypťania sa domnievali, že pokiaľ čarodejník vytvorí voskovú sošku živého človeka, môže na základe magickej spojitosti neskôr definovanej v zásade "pars pro toto" docieliť, aby sa efekty úkonov vykonávaných na voskovej soške prenášali na živé telo osoby, ktorú znázorňovala. Jedna z najstarších doteraz objavených zmienok o magických rituáloch s náhradným telom, s cieľom usmrtenia nepriateľa, pochádza z nápisov na rakvách Strednej ríše. Charakteristické príklady však pochádzajú z obdobia Novej ríše, ako aj z epochy kráľa Alexandra.
"Dal sa do čarovania, aby primrazoval a pôsobil nešťastie", píše sa v Rollingovom papyruse. "
Zhotovil niekoľko sošiek bohov a niekoľko sošiek ľudí z vosku, aby ľuďom spôsobil ochrnutie údov a dal ich Rabbekameovi, ktorého ustanovenie predstaveným domu nedopustil Re".
Tento citát je nesmierne dôležitý, lebo patrí do skupiny písomných pamiatok informujúcich o háremovom sprisahaní proti Ramssesovi III., poslednému významnému panovníkovi Novej ríše.
Úkladov o život kráľa sa zúčastnili aj niekoľkí mágovia, ktorí svojim čiernym umením bojovali tak proti Ramessovi, ako aj proti jeho strážam.
HĽADANIE THOVTOVHO ZVITKU
Jeden z najznámejších textov o schopnostiach staroegyptských čarodejníkov sa nachádza na démonickom rukopise z 3. stor. pred n.l., objavenom v kresťanskom hrobe pri Thébach, ktorý v roku1865 zakúpil Auguste Mariette pre Egyptské múzeum v Káhire. Rozpráva o nemfidskom veľkňazovi Setnovi Chamusovi, ktorý sa usiluje získať vedomosti svojho mŕtveho predchodcu, mocného mága Neferkeptaha. Nakoniec sa dozvie, že v Neferkaptahovej hrobke pri Memfide je pochovaný čarovný zvitok papyru, ktorý spísal egyptský boh múdrosti a patrón čarodejov Thovt. Setne Chamus spoločne so svojim bratom Jenhorurom vniknú do hrobky, kde ich duchovia varujú, že Thovt zničil ich životy, pretože ukradli jeho čarovný zvitok z truhlice na dne mora. Setne sa však nenechá odradiť. Pomocou svojich zaklínadiel a amuletov sa zmocní Thovtovho papyru a o závere jeho dobrodružstva pod zemou čítame: "
Keď Setna vychádzal z hrobky, svetlo išlo pred ním a tma išla za ním".
Onedlho na razí v púšti náš hrdina na neznámu krásavicu, ktorá sa mu predstaví pod menom Tabubu. Setne jej kráse úplne podľahne, Tabubu sa mu však nechce podvoliť skôr, ako jej odovzdá svoje bohatstvo a zabije svoje deti. Setne v zatmení mysle súhlasí, avšak vo chvíli, keď tajomnú ženu zoberie do náručia, sa náhle ocitne nahý a opustený na akejsi ceste. Po návrate domov však Setne nájde svoje deti živé a zdravé. Neznáma krásavica bola iba prízrakom a on sa rozhodne Thovtov zvitok vrátiť, aby na seba neprivolal strašný hnev bohov.
V šľapajach svojho otca kráčal Setnov syn Siusirev, ktorý sa narodil jeho manželke Mehveschet. O jeho osudoch sa dozvedáme z démonického textu písanom na rube dvoch gréckych papyrov, na ktorých je úradný hospodársky záznam zo siedmeho roku vlády cisára Claudia, t.j. z roku 4 - 47 n.l. Setnov syn tu pred svojim zmiznutím prehlasuje, že je vtelením Hora, syna Panehsiho, ktorý sa s dovolením boha Usíra, vládcu obyvateľov posmrtnej ríše, znova vrátil na svet, aby zničil silného mága, s ktorým zápasil už počas svojho prvého života.
"Precitol som a stal sa zárodkom, aby som našiel syna kráľovho, na púšti pri One alebo Memfisu", hovorí sa v tejto svojskej staroegyptskej variácii na reinkarnáciu:
" Vyrástol som v melónový krík, aby som sa mohol znovu vrátiť do tela, narodiť sa na zemi a čarovať proti tomuto egyptskému nepriateľovi".
Výňatok z článku Dr. Miloša Jesenského, autora viacerých knižných titulov literatúry non-fiction z oblasti záhad a paranormálnych javov/
- Olianna -