Z času na čas sa objavujú v tlači správy o neobyčajných javoch či bytostiach, ktoré väčšinou zostanú ležať ľadom, alebo, hoci neraz k nim došlo pred očami mnohých svedkov, ich považujeme za rozprávky.
"Prorok nevysvetliteľného" Charles Fort sa v minulom storočí ako prvý zaoberal záhadnými úkazmi a nevysvetliteľnými javmi a upozorňoval na ne verejnosť v širšom meradle. Ale už v dávnych časoch rôzni kronikári zaznamenali napríklad objavenie sa zvláštnych bytostí, ktoré prichádzali nevedno odkiaľ a mizli nevedno kam. Mnohí bádatelia sa pokúšali odhaliť ich tajomstvo, ale dodnes sa im to nepodarilo. Možno aj preto, že príbehy zaradili vedci do ríše povestí a legiend. Hoci, nie všetci.
Zelené deti z Woolpitu
K veľmi známym patrí napríklad prípad tzv. zelených detí z Woolpitu. Dvaja stredovekí kronikári v 12. storočí zaznamenali nájdenie dvoch detí, ktoré mali zelenú pokožku a spočiatku nechceli jesť nič iné, iba zelenú fazuľu. Chlapček asi po roku zomrel, dievča bolo zdravé a po čase začalo strácať svoju zelenú farbu a naučilo sa anglicky. Potom porozprávalo, že aj s bratom prišli z Krajiny svätého Martina, kde panoval súmrak. Pasúc stádo zablúdili a zrazu vošli do akéhosi tunela. z ktorého po čase vyšli vo Woolpite. Slnečné svetlo ich prekvapilo. Dodnes sa bádateľom nepodarilo objasniť odkiaľ deti prišli. Ich príbeh je v Anglicku stále živý a mesto Woolpit ich má vo svojom erbe.
Gnóm z kláštora
V roku 1138 sa v kláštore Prum v Prusku objavil čierny trpaslík, ktorý po niekoľkých mesiacoch doslova zmizol. Ako? Jedno ráno dozorca kláštora našiel v pivnici stopy po pľundrovaní, ale nikoho nenašiel. Po čase tam však našiel zvláštneho čierneho trpaslíka. Opát mu dal ušiť habit a poslal ho do kláštornej školy. Trpaslík však nejedol, nepil, nespal, iba sedel na posteli, vzdychal alebo jačal. Keď raz kláštor navštívil opát zo susedstva, uvidiac trpaslíka, označil ho za diabla. Strhal z neho šaty a vtom chlapec zmizol. Pred očami všetkých prítomných sa doslova rozplynul. Príbeh zaznamenal mních Gervais.
Niektorí bádatelia vysvetľujú tieto javy existenciou tzv. medzirozmerných otvorov, cez ktoré možno prenikať do iných miest na Zemi, ba dokonca do iných rozmerov časopriestoru.
Divoký chlapec z Aveyronu
V isté januárové ráno roku 1800 našli dedinčania z francúzskeho Aveyronu asi 12 - ročného nahého chlapca. Telo mu pokrývali zvláštne jazvy. Nič nehovoril a chcel ujsť ,.Nezvládnuteľného divocha" umiestnili do útulku, kde sa ním zaoberal mladý lekár Jean Marc Itard. Pomenoval ho Viktor a začal ho učiť: Zistil, že nie je ani hluchý, ani retardovaný. Po niekoľkých mesiacoch intenzívnej práce sa Viktor zmenil na pokojného chlapca a naučil sa dva výrazy "mlieko" a "ó Bože", čo počul od gazdinej. Nikdy sa nič viac nenaučil a tajomstvo svojho pôvodu si zobral do hrobu (zomrel štyridsaťročný).
Tajomné stvorenie z Canvey Islandu
V roku 1953 obyvatelia britského ostrova Canvey našli v plytkej vode telo nezvyčajnej bytosti. Informovali úrady a tie privolali vedcov z Londýna. Bytosť bola 80 cm dlhá, nohy a chodidlá mala prispôsobené na chodenie; mala hrubú červenohnedú pokožku, hlavu s vypuklými očami. Vedci bytosť sfotografovali a potom nechali spáliť Nasledujúci rok, 11. augusta 1954 pastor Joseph Overs na tej istej pláži našiel malé mŕtve telo, podobné tomu spred roka. Vo výskumnej správe bolo napísané, že bytosť merala 1,3 m a mala hmotnosť 11 kilogramov.
Mala dve oči, nosný otvor a ústnu dutinu so silnými a ostrými zubami. Na dýchanie jej slúžil orgán podobný pľúcam. Bola pokrytá ružovou tvrdou pokožkou, akú majú ošípané. Bytosť mala dve krátke nohy so symetricky vykrojenými chodidlami s piatimi malými prstami. Tieto tajomné stvorenia sa nepodarilo identifikovať. Správa nebola ani verejne publikovaná. Osoby, ktoré ju však čítali, si spojili nájdené telo so stopami, ktoré objavili pred sto rokmi v grófstve Devonshire. Vo februári 1855 tam na snehu miestni obyvatelia našli stopy malých bosých nôh.
Prekvapujúce nebolo len to, že ktosi chodil bosý po snehu, ale že behal po ohradách, strechách, stenách domov. Kto to mohol byť, odkiaľ prišiel, to nik nevedel, ale stopy viedli od Topshamu a Bictonu na severe do Dawlesu a Totnesu na juhu. Bola to stopa dlhá 160 kilometrov a končila sa - v mori! Tajomná bytosť vošla do vody a nik viac o nej viac nepočul.
- Olianna -