Keď sme mladí, žijeme príliš rýchlo a niekedy si neuvedomujeme, že o pár rokov, pri rekapitulácii svojho života, budeme niektoré veci ľutovať... Na konci života ľudia zo všetkého najviac ľutujú malé premárnené príležitosti, ktorých sa nechopili. Ľutujú, že boli príliš zaneprázdnení, aby vložili viac času a lásky do svojich najdôležitejších vzťahov. Ľutujú, že váhali príliš dlho, kým sa odhodlali k dobrým a správnym rozhodnutiam... Preto si prečítajte, ktoré veci budete ľutovať, ak ich neurobíte...
Ak netrávite dostatok kvalitného času s tými správnymi ľuďmi
V určitom bode nášho života si uvedomíme, že jediné, čo chceme, je byť v blízkosti ľudí, pri ktorých sa vždy cítime dobre a ktorí vedia ako nám vyčariť úsmev na tvári. Ak sa rozhodneme, že začneme tráviť viac času s tými ľuďmi, ktorí nám ukazujú, aké je dôležité, aby sme sa naučili mať radi sami seba, pri ktorých sa cítime dobre, a menej času s tými, pri ktorých sa cítime byť pod tlakom len preto, aby nás akceptovali, ušetríme si veľa cenného času v našom živote. Nikdy by sme nemali byť zaneprázdnení až tak, že si nedokážeme nájsť čas pre tých, na ktorých nám najviac záleží najviac. Keď niekomu venujeme náš čas, pozorne ho počúvame a nepozeráme pri tom nervózne na hodinky, prípadne nerozmýšľame nad tým, čo budeme robiť za chvíľu, možno to považovať za prejav tej najvyššej pocty, akú môžeme niekomu dať.
Ak ľuďom, ktorých milujete, neprejavujete otvorene a úprimne svoju lásku
Jedného dňa prídeme o našich najdrahších. Je to síce tvrdé a smutné, ale je to pravda, pred ktorou by sa nemali zatvárať oči. Keď už nebudú medzi nami, budeme ľutovať, že sme s nimi netrávili toľko času, koľko sme chceli. Túto chybu však nemusíme zažiť na vlastnej koži. Povedzme našim najdrahším to pekné, čo sme im už chceli povedať dávnejšie. Nevyhýbajme sa týmto dôležitým rozhovorom, nikdy nevieme, kedy je tá posledná chvíľa a príležitosť povedať, čo skutočne cítime. Ak chceme mať pokoj na duši, povedzme to ešte dnes. Slová, ktoré by sme nevypovedali, by v našom srdci spôsobovali len zmätok a nakoniec by ho mohli aj zlomiť.
Ak si našu sebaúctu zakladáte na tom, čo si o vás myslia druhí
Veľmi často zabúdame na to, že druhí nás posudzujú na základe skúseností z ich vlastného života, s ktorými my nemáme nič spoločné. Ak budeme našu sebaúctu odvodzovať z toho, čo si kto o nás myslia druhí, stávame sa väzňami, ktorí sú vystavení na milosť a nemilosť predpojatému pohľadu niekoho iného. Keď nás druhí vidia v správnom svetle, keď k nám pristupujú pozitívne a povzbudivo, vtedy máme zo seba dobrý pocit. Keď k nám druhí takto nepristupujú, mávame pocit, ako keby sme urobili niečo zlé. Sebaúctu nám preto nedá nikto iný než my sami. Keď nájdeme sebaúctu sami v sebe, postupne začneme priťahovať ľudí, ktorí sú hodní našej prítomnosti.
Ak dovolíte neistote, aby vás paralyzovala
Život je riskantná záležitosť. Každé jedno rozhodnutie, každý jeden rozhovor, každý jeden krok, možno považovať za malé riziko. Ak však chceme žiť plnohodnotne, musíme si tohto rizika byť vedomí, byť ochotní ho prijať a hlavne si veriť. Ak to ale nespravíme, ak dovolíme neistote nad nami zvíťaziť, potom sa už nikdy nedozvieme, čo by sa stalo na ceste, ktorou sme nevykročili. A takáto neznalosť je omnoho horšia ako zistenie, že naše obavy a neistota boli neopodstatnené. V prípade, že sme sa mýlili, môžeme vykonať krok späť, alebo ísť iným smerom... je to lepšie ako neurobiť nič, a potom sa v nejakom bode začať obzerať späť a rozmýšľať, čo by bolo, keby bolo keby...
Ak iba vyčkávate a nepodniknete potrebné kroky na splnenie svojho sna
Príliš často strácame čas tým, že čakáme, kým sa pred nami sama od seba odhalí ideálna cesta životom. To sa však nikdy nestane. Zabúdame, že cestu spoznávame tým, že po nej kráčame a nie tým, že na ňu čakáme. Nie je nič ľahšie ako byť lenivý a len tak vyčkávať. Nie je nič jednoduchšie ako premrhať ďalší deň. Rozhodnime sa, čo chceme v živote dosiahnuť a začnime na tom pracovať. Činnosť je najväčším nepriateľom obáv. Činnosť je tou najlepšou zbraňou, odmenená pokrokom. A keby aj naša činnosť neviedla k úspechu, prinajmenšom sa môžeme naučiť niečo užitočné, čo nám umožní, aby ten ďalší krok bol už správny.
Ak sa zabúdate tešiť zo života
Konajme, pracujme, no nezabúdajme sa pri tom všetkom aj občas zastaviť a venovať pozornosť malým, pekným chvíľam, ktoré nám život prináša. Nezabúdajme, že život je len séria malých príležitostí, v ktorých možno zakúsiť šťastie. Tieto príležitosti nám život z času na čas prináša, a väčšinou jednu po druhej. Preto si nezabúdajme každý deň povšimnúť tú krásu, ktorá sa skrýva medzi veľkými, dôležitými udalosťami. Tie chvíle, keď snívame, keď pozorujeme západ slnka alebo keď cítime na tvári čerstvý vánok, teda žiť v prítomnosti. Nikto nevie, kedy nadíde jeho čas a ocitne sa na smrteľnej posteli. Môže to byť o päťdesiat rokov, no môže to byť aj zajtra. Je to tvrdá pravda a nič s tým nespravíme. Nechceme predsa na konci svojho života ľutovať, že sme počas nášho života strávili toľko času neustálymi obavami, že sme sa stále za niečím hnali, a preto sme životom len tak prefrčali. Vychutnávajte preto každý jeden deň svojho života a nezabúdajte byť za všetko vďační, lebo vďačnosť prináša hojnosť do nášho života.