Je jeseň, každý deň je o niečo kratší, ako keby pretekal na šesťdesiatke. Celý uplynulý rok som skoro nemala do čoho pichnúť a naraz nestíham. Práce mám síce nad hlavu, ale teší ma vidieť výsledky práce, ktorú robím, a o to viac ma teší zárobok, ktorý za svoju prácu dostávam.
V rámci zachovania si duševného a fyzického zdravia (po všetkých skúsenostiach) si však dávam pozor na to, aby všetko, teda aj pracovné vyťaženie, bolo v rovnováhe s tým ostatným. Asi od 14 hodín som sedela pri klávesnice a písala. Prsty lietali po klávesnici rýchlosťou myšlienok, slová pribúdali a únava už začala byť veľmi citeľná. Celé popoludnie, čo som sa venovala práci, mi hralo v izbe rádio ako príjemná kulisa, občas som si mrnčala s interpretmi a nechala sa unášať témou mojej práce. Jednoducho pohodová nálada, nápady, žiadny zádrhel. Reklama. Reklamy ignorujem, ale táto upozorňovala na návrat jedného muzikálu na divadelné dosky. Prestala som písať a počúvala. Myšlienky sa prehodili na výhybke smer "moje kultúrne zážitky" a ja som sa vrátila na tých pár krásnych predstavení nielen činohry, muzikálu ale aj opery, ktoré som mala možnosť kedy zhliadnuť a zrazu som si uvedomila, že by som veľmi rada nejaké pekné hudobné predstavenia navštívila. Ako by bolo pekné vyraziť na muzikál! Z určitých nielen objektívnych, ale aj subjektívnych dôvodov je v súčasnej chvíli návšteva tohto podniku nerealizovateľná. Pomyslela som si, že to nevadí a že sa treba nájde niekto, kto ma do divadla pozve. S touto myšlienkou som tému svojho kultúrneho vyžitia opustila a venovala som sa dokončeniu svojej práce.
Nasledujúci večer som sa venovala úpravám svojich diel, aby všetko bolo v poriadku, pretože cez víkend som mala naplánovaný seminár v inom meste. Pri čítaní textov som hľadala prípadné chyby, keď zazvonil mobil. Volala mi kamarátka, aby sme sa dohovorili na organizáciu víkendu. Všetko sme prebrali, aby nás nič nezaskočilo, a zrazu vraví: "Na začiatok decembra si nič neplánuj, ideme do divadla. Dávajú muzikál. Môžeš prísť do Prahy? " V ten moment mi klesla brada a nemohla som ani hovoriť. Do očí sa mi pchali slzy radosti a ja súhlasila. Potom som na ňu vysypala všetko, čo mi prebehlo v myšlienkach predchádzajúci podvečer. Bola zrovna tak prekvapená ako ja a náš údiv nebral konca. Samozrejme som bola veľmi potešená týmto pozvaním a tiež za neho ako sa patrí poďakovala.
Potom som tak sedela pri tom otvoreného počítača a nebola schopná sa sústrediť na nič, ako mi plávali myšlienky o tom, ako je možné, že jeden večer som mala také želanie a druhý večer sa mi splnilo.
Premýšľala som, ako tento príbeh nazvať. Ako si správne priať II? Nie ... ten názov, ktorý nesie, je v poriadku. Pre mňa to naozaj malý zázrak bol. Moja kamarátka aj ja sme presne vedeli, že som svoje želanie odoslala niekam, kde ho "niekto" splní a že som si priala tak, ako sa správne má priať. A ja tej všeobjímajúci sile poďakovala a uvedomila si, že nám praje všetko len to najlepšie, aj keď má svoje pravidlá.
Prajte si! Majme prianie všetkého druhu, túžobne si prajem splnenie akéhokoľvek sna, ktorý je v súlade s dobrom, v súlade s tým, že prospeje nielen vám, ale aj vášmu okoliu. Prajte si s dôverou, bez negatívnych myšlienok a vaše priania si vás nájdu.