Tibetskí lámovia tvrdia, že učenie o umie¬raní, smrti a posmrtnom živote je dôležité aj pre západnú civilizáciu, pretože základná zásada tohto procesu je nemenná pre všetkých ľudí...
Tibetská vízia smrti hovorí, že po smrti sa nejedna duša snaží nadviazať kontakt s príbuznými, kým definitívne odíde. Potom zakúsi rôzne aspekty sveta (či skôr stavu) bardo, v súlade so svojou individuálnou karmou, pričom si uchováva ľudský spôsob pociťovania (nie však prostredníctvom zmyslov!). Duša vidí život, ktorý prežila „v zrkadle karmy", vidí všetky dobré a zlé činy a ich následky nielen zo svojho pohľadu, ale aj z toho pohľadu, ako ich vnímali a pociťovali tí, ktorým ubližovala, prípadne spôsobovala radosť.
Ako zomierame
Proces zomierania je podobný zaspávaniu, v ktorom vypadávajú jednotlivé prvky, jeden po druhom. Prvým vnútorným znakom procesu umierania je zánik energetického systému sleziny, vonkajším znakom je postupná strata vedomia tela, telo oťažieva, vidíme záblesky žltého svetla, alebo ich zažívame vnútorne.
Potom sa strácajú fyziologické a energetické funkcie obličiek, strácame zmysly, máme sucho v ústach a v očiach sa objavujú záblesky nebeského svetla. V ďalšej etape nám drevenie jazyk, nemôžeme hovoriť. Objavujú sa záblesky červeného svetla. Vzápätí dochádza k rozpusteniu korunnej čakry, prestanú fungovať pľúca, dych sa zastaví, vidíme záblesky zeleného svetla, vedomie zmyslov zaniká... Po zániku vonkajšieho dychu až po zastavenie vnútorného dychu, prány, sa vedomie človeka stiahne do centrálneho kanála, element priestoru „vycúva" do srdca, strácame zrak... Veľkí majstri meditácie tento proces dokážu kontrolovať a v tejto chvíli dosahujú oslobodenie, nirvánu. U obyčajných ľudí vedomie stráca oporu tela a zakúša temnotu. Objavujú sa v nej záblesky bieleho svetla. Myseľ sa oddelí od tela najčastejšie kanálmi zraku.
Čo prichádza po smrti
Podľa tibetskej Knihy mŕtvych sa najrozvinutejšie bytosti zrodia v krajinách budov, v iných tradíciách nazývaných nebom či rajom. Ostatné bytosti vstupujú do barda, ktoré vedie k znovuzrodeniu. Zotrvanie v tomto stave je individuálne.
Hoci existujú určité pravidlá, za ako dlho sa duša znova inkarnuje, v súčasnosti sa tento proces značne urýchlil a k znovuzrodeniu dochádza v mnohých prípadoch oveľa rýchlejšie ako po tisíc či sto rokoch, ako to bolo v minulosti.
Keď vstupujeme do prvej fázy spánku, dostávame sa do veľmi hlbokého stavu nevedomia. Po určitom čase začíname snívať, ale nevieme, či je to sen, alebo skutočnosť. Vieme to až pri prebudení. Lámovia učia, že podobne je to aj pri umieraní... Väčšina ľudí v tomto stave stráca vedomie, aby ho získala približne po troch dňoch (tajné duchovné spoločenstvá učia, že zvlášť „k hmote pripútané duše" spia oveľa dlhšie). Fáza prebudenia zo sna zodpovedá fáze uvedomenia si, že sme zomreli...
Ak sa naučíme kontrolovať svoje sny, svoju myseľ, ľahšie sa nám bude vyslobodzovať z tohto posmrtného stavu. Nezakúsime šokujúcu víziu barda, nepocítime utrpenie, žiaľ ani smútok. Zakúsime vízie božstiev, mandál, čistých krajín. Myseľ mŕtveho zvyčajne nerozpozná povahu objavujúcich sa vízií, preto tak ako v spánku, zakúša náhle emócie a nevie ovplyvniť to, čo sa deje. „Mŕtvy" má veľmi citlivú myseľ, vedomie a mentálne telo, pomocou ktorého sa môže neuveriteľne rýchlo premiestňovať. Jeho mentálne telo môže preniknúť všetkým, môže nadväzovať kontakty s inými bytosťami, vidí svojich blízkych, ale nemôže sa s nimi dorozumievať.
Pobyt v barde
V tomto strednom stave zostáva človek podľa toho, ako silno bol naviazaný na pozemský život. Zvlášť pripútané bytosti sa môžu v tomto štádiu stať zlostnými duchmi. Myseľ v stave bardo je mobilná, jasná a každá myšlienka, ktorá tam vznikne, je veľmi silná (dobrá aj zlá). Preto je dôležité nepodnikať nič zlé. Mnohé tibetské rituály umožňujú duši pomáhať, kontaktovať sa s ňou, podporiť ju a pomôcť jej. Pretože skúsenosť stavu barda je blízka stavu spánku, občas sa stáva, že mŕtve osoby sa objavia v našich snoch. Tieto vízie môžu mať prorocký charakter, môžu nás varovať či prenasledovať... V extrémnych prípadoch lámovia používajú očistný rituál (nazývaný „druhá kremácia ducha"), ktorý zabráni duchovi škodiť ľuďom, a duša sa môže znova zrodiť. Je to dôležité, pretože niektoré duše, keď nenájdu oporu v tele ani v duchovnom svete, vstupujú do ľudského rozmeru a znepríjemňujú mnohým ľuďom život (v takýchto prípadoch u nás pomáha exorcista).
Čo si berieme na onen svet
Iba svoje skúsenosti. Všetko ostatné ako nepotrebnú záťaž zahodíme. Z tohto pohľadu sa honba za slávou, bohatstvom, či mocou zdá zbytočná, ale aj bezútešná(pokiaľ zároveň neslúžime silám dobra). Na onen svet si so sebou berieme individuálnu skúsenosť, vlastnú karmu a víziu ľudského sveta, karmicky podmienenú. Preto sa súčasné vízie stavu barda môžu veľmi odlišovať od tých spred stáročí, môžu byť odlišné vzhľadom na kultúru, náboženstvo či vieru. Zrejme si do stavu barda prenášame aj súčasné vynálezy, ako napríklad svet televíznej fikcie, virtuálnej reality či iné negatívne skúsenosti našej civilizácie. Možnože aj nižšie svety „pekla", „hladných duchov" a vyššie svety „bohov a polobohov" prešli transformáciou a značne sa odlišujú od tých spred stáročí.
Diabol v modernej podobe
Pri pohľade na našu civilizáciu získame neodbytný dojem, že súčasný diabol či zlý duch nosí elegantný oblek, alebo koženú vetrovku, jazdí na športovom aute, alebo je nebezpečným psychopatom, fanatikom, teroristom a hádam aj nezodpovedným či úplatným politikom. Žeby sa vízie týchto svetov už materializovali v mysliach žijúcich ľudí? Je možné, že sú už prítomné v našom svete. Ľudia žijúci v bunkroch, bezdomovci, závislí, trpiaci... pripomínajú bytosti sveta „hladných duchov". Vyššie svety „bohov a polobohov"- to je svet do seba zahľadených nezodpovedných politikov a diktátorov, frustrovaných miliardárov, božstvá médií, svet veľkých finančníkov a politiky, zúrivo medzi sebou bojujúcich o peniaze a vplyv. Stoja nad právom, etikou a morálkou... Aký podobný je ten súčasný pozemský svet mýtickému svetu bohov, titanov či polobohov!
Smrť a smútok pozostalých
Smrť je v mnohých prípadoch úľavou, oslobodením, najmä pre trpiacich ľudí. Väčšina z nás ťažko prijíma smrť milovanej osoby a nevie sa s ňou zmieriť. Mnohým pomáha poznanie toho, čo sa deje po smrti, iným je oporou viera. Keď sa však smútiaci pevne „držia" zosnulého, oplakávajú ho, žalostia, prajú si, aby sa vrátil späť, slovom, pokladajú ho za svoje vlastníctvo (ako mnohí svoje deti), viažu jeho dušu na pozemskú sféru. Neuvedomujú si, že mŕtvemu ubližujú, v podstate myslia iba sami na seba, a nie na dobro toho, o kom hovoria, že ho veľmi ľúbia. V skutočnosti mu svojím oplakávaním bránia ísť ďalej, lebo duše trpia tými bolesťami, ktoré kvôli nim pociťujú ich príbuzní. Čo by mali teda príbuzní urobiť? Sprevádzať dušu na ceste myšlienkami lásky, prosiť Boha o milosrdenstvo a vedenie na ceste k ich očisteniu.
Smrť je ako otáčavé dvere: jednými človek vstupuje, druhými vychádza, vracia sa do sveta živých. Každý človek zomiera inak, ale jeden zákon platí pre všetkých: ako človek žil, tak cíti a žije ďalej aj jeho duša... Práve preto by sme mali brať vážne upozornenia a varovania, pozitívne myslieť, hovoriť a konať, aby sme svoju dušu zbavili záťaží, a tak sa priblížili viac k nášmu skutočnému svetelnému domovu.
- Olianna -