Naša tvár je dôležitou časťou nášho tela. Bez nej by sme nemohli vidieť, neboli schopní počuť, necítili pachy, nevychutnali chute.
Naša tvár je dôležitou časťou nášho tela. Bez nej by sme nemohli vidieť, neboli schopní počuť, necítili pachy, nevychutnali chute. V podstate sa na nej nachádzajú všetky naše zmysly. Iste nás teda neudiví, že práve v nej sa zračí dôležité hnutie našej mysle a naše reakcie na okolitý svet.
Všetci bežne pátrame v tvárach ostatných a hľadáme rysy, ktoré nám naznačia, ako s ich vlastníkmi vyjsť, čo od nich čakať, či sa ich obávať alebo či im veriť. Pritom si paradoxne dávame pozor na výraz vlastnej tváre. Dalo by sa povedať, že si nasadzujeme masky, ktoré len neradi snímame. Svoje škrabošky nasadzujeme akosi automaticky, podľa príležitosti a podľa sociálnych rolí. V zamestnaní sa tvárime, vážne, dôstojne, neohroziteľný, naše rysy dávajú najavo maximálnu dávku našich schopností, ktoré sú stále v hre. Pri odpočinku naše maska zmení výraz na nič nehovoriací úsmev, ktorý nemá s naším vnútorným stavom nič spoločného. V rodine, medzi svojimi najbližšími, na tento úsmev často ešte pritvrdíme, pretože sa obávame dať najavo mrzutosť a nesúhlas. Ak nasadíme namiesto úsmevu zamračenie a zmlklosť, nič to na celej veci nemení. Pre naše najbližšie okolie je to stále len demonštrácia, nič neriešiaci póz, v podstate už známa a situačne očakávaná.
K čomu to všetko? Potrebujeme presvedčiť ostatných, že z našej strany je všetko v poriadku? Necítime potrebu pomoci hlavne sebe? Pod maskou pokoja a pohody alebo pokoja a nepohody, nám v hlave víri nespočetné množstvo myšlienok, možností, nezodpovedaných otázok i obáv o blaho našich blížnych. A ruku na srdce, v súvislosti s obavami o blaho naše. A tak sa občas stane, že naše dokonale nasadená maska ťažobu okolitých okolností ďalej už neunesie a jej dokonalosť začína narušovať naše fyziológie. Naše rozpoloženie musí vyjsť von. Takým, ešte nevinným mechanizmom je červenanie. Ak sa nás niečo naozaj dotkne tam, kde sa podobným podnetom uzatvárame, sčervenáme, nech máme práve nasadenú masku akúkoľvek.
Niekedy sa však naše dlhodobo skrývaná nálada derie na povrch nech to stojí čo to stojí. Napriek všetkej hygienickú i dietetickú starostlivosť trpíme úporným akné. Na rukách nám vyráža ekzém. Podivná vyrážka alebo opar zhyzdí náš tvár práve v najmenej vhodnom okamihu. Naša tvár jednoducho hovorí k nášmu okolí za nás. A prenesene hovorí aj k nám, hovorí nám: Tahle dermatitída je pre tvojho podareného spolupracovníka, čo na teba stále kričí a ešte k tomu prská, alebo: Opar máš z toho, že dnes musíš hovoriť na schôdzi o téme, ktoré ti je proti srsti a ktoré mal odriekať onen prskající spolupracovník. Jednoducho, na tvári, alias nasadené maske, sa nám vyrazí to, čo malo vyraziť inde. Tým potom obdarujete svoje okolie, lebo som to neurobili svojim bezprostredným, priamočiarym výrazom tváre. Ak sme nakoniec pochopili tieto súvislosti tela a mysle, potom sme v polovici cesty k uzdraveniu. Uzdravenie dermatologickému i duševnému. Podarí sa nám nahliadnuť pod masku nás samotných, ktorá klame aj nás. Do našich naozajstných pocitov, zranených sebecitov, syndrómom vyhorenia. Až po tomto náhľade sme schopní sa naučiť ako ich vyjadriť, aby z nás nemuseli odchádzať touto šialenou cestou. Naučíme sa zbavovať sa obáv z nášho hodnotenia na vedomej rovine a najmä strachu pri vyjadrovaní nášho sebaurčenie. Budeme vedieť, že komunikácia s okolím, ktoré v nás vyvoláva pocity frustrácie, je možná prostredníctvom spoločenského správania a jeho noriem a že je to jediná forma, ktorá pomáha uvoľniť napätie a nájsť lepšie cesty.