Potom, čo sme sa spoznali (prostredníctvom internetovej zoznamky), sme sa celý týžden iba zhovárali, cez deň i v noci, na ceste do práce aj z práce, všade, cez sms-ky, telefón, odkazy. Iba osobne nie.
Po prvom týždni som sa schytila a požiadala ho o rande. Súhlasil. Zamilovala som sa na prvý pohľad, odvtedy pre mňa vonkajší svet prestal existovať. Boli sme spolu dva týžďne, keď sme sa rozhodli, že sa vyberieme do Viedne. Výlet sa veľmi dobre vydaril, až na to, že nám ušiel posledný vlak. Bol december, a mi sme sa prechádzali celučičkú noc. Aj napriek tomu bol ten večer ako z rozprávky. Možno iní by sa po takom nezdarenom večeri už nechceli viac vidieť, ale pre nás to bol fantastický zážitok: bez peňazí, trasúc sa od zimy, v topánkach na opätkoch brázdiť ulice Viedne.
Míňali sa dni, týždne, a my sme všade chodili spolu. Nebolo dňa, že by sme spolu nezaspávali. Až po troch mesiacoch nastala vyhrotená situácia- prvá veľká hádka. Pri udobrovaní ma Adam požiadal o ruku, ja som radostne povedala áno.
Smútok sa mi prikradol do života, keď ma pri gynekologickej prehliadke vyhlásili za neplodnú a to ešte nebol zďaleka koniec! Diagnostikovali mi rakovinu vaječníkov. Nikomu neprajem taký deň! Odvtedy som sa uzavrela, netuším, čo sa so mnou udialo, necítila som sa dobre vo vlastnej koži, bol to hrozný pocit.
Odvtedy som začala bádať, bola schopná spraviť všetko, aby som sa uzdravila. Lekári, psychológovia, prírodný liečitelia. Vedela som myslieť len na to, aby som sa vyliečila, že nemôžem byť chorá, nesmiem zomrieť, práve teraz keď sa na mňa usmialo šťastie v láske. Nakoniec mi pomohla jedna ezoterická odborníčka, ktorú som požiadala o pomoc. To bol opäť jeden z tých obratov v mojom živote, keď sa všetko zmenilo. Keď som vyrozprávala svoj príbeh
Dagmarke, na moje veľké prekvapenie som dostala túto odpoveď:
Vy nemáte rakovinu, ale ste tehotná – od tejto vety som viac ani nezapočula.
Samozrejme, že som správu prijala skepticky, akoby aj mohol nejaký neznámy povedať, že som tehotná, veď som sa podrobila nespočetným vyšetreniam.
Ale nejako ma daná záležitosť nenechala chladnou a ešte pred začiatkom zákroku som sa vybrala k jednému ďalšiemu gynekológovi. A čuduj sa svet, to čo mi veštkyňa Dagmarka povedala, bola pravda.
Bola som v štvrtom mesiaci, keď sme sa zosobášili. Bruško sa mi už pekne zaoblovalo, a predsa: predtým, ani potom som nebola na svadbe, kde by sa tak dobre zabávalo! Mala som ohrozované tehotenstvo, ale všetko dobre dopadlo a v 37. týždni som dala život nádhernému dievčatku. Dcérka, Zuzka je zdrojom všetkého nášho šťastia.
Do dnešného dňa, si neviem vysvetliť túto záležitosť, ale som vďačná Dagmarke, že rozpoznala skutočnosť a nemusela som sa podrobiť akejkoľvek liečbe, ktorá by mohla ohroziť život dieťatka, o ktorom lekári nemali ani tušenie!
Barbora zo Zvolena