V strachu pred diablom žije ľudstvo od nepamäti. S legendami o démonických silách sa stretneme v každej kultúre. To, čo mnohí považujú iba za výmysel, je pre iných realita života. Stále sa im v hlave mihajú myšlienky - kto im ublížil, zle vykonal, kto sa na nich škaredo pozrel... A z tohto ustavičného dialógu v hlave ľudia chorejú duševne aj telesne. Inými slovami – posadol ich diabol.
Dôležité je poupratovať si vo vzťahoch.
Naším najväčším problémom je, že neustále niekoho hryzieme v myšlienkach. Stále sa nám v hlave mihajú myšlienky, kto nám ublížil alebo komu sme ublížili my. Ten nepokoj v duši ľudí ničí, prenáša sa potom aj na orgány, a tie chorejú. Mali by sa viac sústrediť na dobro blížnemu. My sme však viac sústredení na naše ego, ja. A na základe toho, čo vnímame cez ego, si tvoríme našu pravdu. Z takejto pravdy neprichádza dobro, ale nepokoj do duše i celého tela. Problém je aj to, že ľudia si veľmi zakladajú na tom, čo je vonkajšie. Chodia do kostola, spovedajú sa, ale nezmenia napríklad zmýšľanie o susedovi, neveste, či o svojom mužovi alebo sestre. Mali by sme sa zaprieť a aktívne sa odpútať od výčitiek voči iným ľuďom.
Netreba presadzovať svoju pravdu za každú cenu.
Dôležité je nepresadzovať silou mocou našu pravdu. Veď načo je nám pravda, ktorá nám robí zle a sužuje nás? Pravdu treba hľadať v myšlienke, lenže problém je, že nerozlišujeme myšlienky. Zoberme si príklad, že nám niekto nezavolal. A už riešime, prečo nám nezavolal, že s nami nechce hovoriť, nemá na nás čas, sme mu ukradnutý... Prichádzajú zlé myšlienky. V tejto pravde niet dobra, lebo vyvoláva negatívne pocity. My skrátka málokedy uvažujeme tak, že keď nám nezavolal, čo keď je chorý, čo keď mu treba pomôcť, alebo možno stratil mobil... Nám ide v prvom rade o naše ego, nie o nášho blížneho. Nemali by sme riešiť, čo si myslia druhí o nás, lebo to nikdy nevieme, ale mali by sme si dávať pozor na to, čo si my myslíme o druhých. Myšlienka je ako cukrík – čím viac ho cmúľate, tým viac púšťa svoju chuť. Negatívna myšlienka dokáže otráviť dušu. Vždy nesie v sebe duchovnú energiu, môže byť v nej buď Boh, alebo diabol. Záleží na nás, čo si vyberieme.
Ako z myšlienok vyhnať diabla?
Ak sa chceme zbaviť negatívnych a chorých myšlienok, mali by sme si viac si vážiť človeka, ako svoju pravdu. My viac ako človeka milujeme jeho správanie, milujeme vzťahy, nie ľudí. Toho mám rád, lebo sa ku mne pekne správa, toho nie, lebo sa mi na jeho správaní niečo nepáči. Pritom správanie nie vždy náleží človeku, veľakrát môže konať pod našepkávaním pravdy nejakého démona. Takisto, ako môžeme byť pod vplyvom alkoholu, tak môžeme byť aj pod vplyvom myšlienok. Problém je v ľudskej pamäti, kde sa uchováva zlo už od detstva. Viac si pamätáme, kto nás urazil, ako to, kto nám pomohol.
Diabol si hovie v urazenosti
Ľudia sa dnes na seba veľmi často urážajú. Sme pourážaní na kdekoho, aj na ľudí, ktorí sú už dávno po smrti. Keď sme urazení, tak sme nervózni, nedokážeme byť dobrí ani k svojim najbližším... A keď sa s tou urazenosťou vedie dlho dialóg, človek môže upadnúť do depresií, smútku, a to je začiatok posadnutosti démonom. Ľudia sa zlým duchom otvárajú aj inými cestami, napríklad cez mágiu, to je však oveľa zriedkavejšie. Preto úplne najdôležitejšie v dnešnej dobe je nájsť pokoj duše, lebo začiatok posadnutia diablom je, je ľudia strácajú v sebe pokoj. Niekedy možno stačí sa s človekom iba porozprávať, veď každý sa chce cítiť prijatým, počutým...
Ako sa prejavuje posadnutosť.
Prvotná posadnutosť sa začína cez zlé myšlienky, to je vstupná brána pre diabla do duše. Odborná literatúra hovorí o temných, démonických silách – podľa niektorých autorov to môže byť niekedy aj duša zosnulého, ktorý je už zatratený. Ale vo väčšine prípadov sú to démoni. Démon je duchovná bytosť, veľmi inteligentná, len potrebuje spôsob, ako sa prejaviť. Démon môže ozvučiť svoju myšlienku práve cez telo človeka, cez skutok. Niekedy človek cíti, že má v sebe inú bytosť. Ak je to cudzia duchovná bytosť, má svoju inteligenciu a môže dávať posadnutému jasné príkazy – inteligentné, ale temné. Človeka démon nikdy neposadne len tak. Vždy je tam príčina. Musí v sebe niečo dlho nosiť, nejakú skrytú urazenosť alebo hnev, zlé myšlienky... Ak si nedokáže pomôcť sám a ubíja to jeho aj celú rodinu, treba požiadať o pomoc exorcistu, ktorý liturgickým úkonom so špeciálnymi modlitbami, pri ktorom sa používa aj svätená voda, vyháňa zle sily v mene Ježiša Krista a s Bohom sa diabol nepustí do boja. A ako najúčinnejšia prevencia posadnutosti je priať si navzájom dobro. Človek, ktorý robí dobro, je nepriepustný zlým silám. Dobroprajný človek dostáva od Boha za odmenu pokoj.