Smrť je bránou do nového života, iného "tela", cestou k šťastiu a naplneniu duše. Kresťanská tradícia hovorí, že smrť je čosi konečné. Národy Východu však veria, že smrť je len "zmenou šatu" a že sa znova vraciame na Zem v novom tele. 0 tom sú presvedčení aj mystici všetkých čias. Tibetskí lámovia, ktorí bežne dokážu vystúpiť zo svojho tela, to vedia celkom iste.
Keď sa blíži smrť, organizmus človeka je pripravený. Spúšťa procesy znecitlivenia čím je smrť sama osebe bezbolestná. Nanajvýš z nejakého dôvodu bolí telo. Ale postupne aj jeho funkcie zaniknú a aj ono prestane bolieť. Keď pľúca prestanú pumpovať vzduch, srdce biť, mozog zomiera a po ňom zvyšok tela. Tento proces trvá asi tri dni. Keby sme mali vyvinuté "tretie oko", mohli by sme vidieť nezvyčajný jav: človek naposledy vydýchne a vtedy sa pomaly nad jeho telom začína formovať obláčik. Pláva v podobe striebornej nite, zvyčajne z okolia pupka. Hustne a naberá tvar tela, ktoré opúšťa a vzápätí sa nad ním začne vznášať. Táto strieborná niť spája fyzické telo s astrálnym. Postupne sa stáva čoraz tenším, až nakoniec zmizne. Až vtedy je fyzické telo mŕtve a "hmla", čiže naše vedomie alebo duša, "odletí" do iných sfér.
Odchod z pozemského sveta trvá tri dni
Takmer všetky kultúry sa zhodujú v tom, že mŕtveho treba pochovať až po troch dňoch a mnohé národy dokonca po celý tento čas mŕtveho strážia. Rozhovory pri truhle, žiaľ, zúfalstvo a plač však vzďaľujúca sa duša pociťuje ako bolesť. Po uvedenom čase duša pokojne odíde a dostáva sa do iných sfér. To, čo sa deje potom, opisujú rôzne kultúry odlišným spôsobom, hoci princíp je rovnaký - súdny deň, komnata spomienok, film prežitého života, sebahodnotenie... Napríklad v tibetskej tradícii nik nikoho nesúdi, iba človek sám, čo je najprísnejší sudca. Človek vidí akýsi "film svojho života" jeho najdôležitejšie chvíle, pričom sa vciťuje aj do postavenie druhých osôb, ktorým povedzme ublížil: vníma a preciťuje to, čo si ony mysleli, čo cítili...
Potom duša postupuje na sebe vlastnú úroveň. To znamená, že na tú úroveň, na ktorú sa svojím myslením, konaním a cítením dostala. Po nevyhnutnom štádiu odpočinku alebo spánku sa duša učí, čo urobila zle, čo nezvládla. Stretáva sa so svojimi duchovnými učiteľmi, ktorí jej radia, akú lekciu musí absolvovať, aby získala skúsenosť a postúpila na vyšší stupeň v hierarchie dokonalosti. Podľa niektorých východných učení v tomto období je aj určené, či v novom vtelení má byť mužom, alebo ženou, v akých podmienkach má žiť, aby sa čo najviac naučila a dozvedela to, čo sa naučiť má. Podľa tibetskej tradície prichádzame na svet raz ako muži raz ako ženy podľa toho, akú lekciu máme spracovať, prebrať.
Po absolvovaní cyklu znovuzrodení už duša vie, že sa sem nevráti. Osoby, ktoré sú na Zemi posledný krát, majú zvyčajne ťažký život. V pozemskej existencii si neuvedomujú, že sú vlastne šťastní ľudia, ktorí trpia, aby sa očistili od posledných karmických dlhov a odišli na ďalšiu cestu, na ktorej už nebudú musieť získavať skúsenosti prostredníctvom hrubohmotného tela, lebo život pokračuje ďalej, po špirále...
Takéto duše pri návrate do sveta tieňov dlhší čas odpočívajú, "obnovujú sa", aby znova začali púť, ale už v inej skutočnosti, v inom rozmere. Tam, kde je bezpečne, teplo a dobre. A tu vyvstáva otázka: Prečo sa potom ľudia tak veľmi boja smrti, keď nás tam čaká pokoj, láska a šťastie? Odpoveďou zostáva, že nie všetci ľudia sú presvedčení o pravdivosti tejto teórie, hlavne materialisti, pretože im ju ešte nikto nepotvrdil. Je len na každom z nás, na našej viere a presvedčení, čo bude ďalej, keď opustíme naše fyzické telo. A podľa toho sa aj v tom našom fyzickom tele budeme správať.
Samovražda nič nevyrieši....
Na druhej strane mnohí, ktorí sa rozhodnú pre odchod z tohto sveta vlastnou rukou, sú presvedčení, že ich problémy a starosti smrť vyrieši. To však vôbec nie je pravda. Vrodený strach pred smrťou núti človeka prežiť na Zemi to, čo mu je "zapísané". Inak by jeho duchovný rozvoj nebol možný. Samovražda nič nevyrieši ani neurýchli. Samovrah sa bude na Zem vracať dovtedy, kým si neodrobí nezvládnutú lekciu, a to väčšinou za sťažených podmienok. Z tohto pravidla výnimky neexistujú. Samovražda je akt proti životu nielen telesnému, ale aj duchovnému.
Jedno je však isté, smrti sa nemusíme báť. Jednak je to zbytočné, pretože čaká na všetkých a keď k nej príde, tak na druhej strane, nás čakajú bytosti, ktoré nám chcú pomôcť. Boh nie je trestajúci ani pomstivý, iba my sme mu dali takéto ľudské prívlastky. Boh je láska, a preto každý človek, aj ten "najhorší" z nás, má šancu - ak zmení svoju nenávisť či túžbu po pomste za dobroprajnosť a strach na lásku a súcit.
- Olianna -