Nie je nič prirodzenejšieho, než to, že každé zdravé dieťa vidí. Mnohí ale tvrdia, že sa vyskytujú medzi deťmi také, ktoré vidia niečo iné a viac, ako dospelí. Je ich fantázia len živá, alebo skutočne existujú takzvané vidiaci deti?
Kto sa ešte nestretol s týmto javom, len mávne rukou, celú vec považujúc za detskú fantáziu, alebo za rodičovskú predpojatosť. Kto však prežije v skutočnosti, že jeho dieťa hovorí o niečom, o čom by nemalo vedieť, alebo čo podľa fyzických zákonov nášho sveta prípadne ani neexistuje, začne pravdepodobne pátrať po ezoterické vysvetlenie.
Takmer každé dieťa má obrazotvornosť, v tom nie je nič prekvapujúce. Je to všetko súčasťou zdravého psychického a sociálneho vývoja. Avšak v určitých prípadoch malí popisujú s prekvapujúcou vážnosťou a strašidelnú presnosťou bytosti, miesta a dianie, navyše taká, ktorá si dospelí nedokážu ani predstaviť.
Aké môže byť vysvetlenie?
Podľa určitých náuk sú deti do svojich piatich rokov schopné vycítiť svet, ktorý je neskôr už ukrytý: vidí tu pozostávajúci duše zomrelých, anjelov, ale aj auru jednoduchých ľudí, alebo sú aj schopní objaviť vodné žily, tiahnuci sa pod úrovňou zeme. Ľudia, ktorí sú oboznámení s touto témou to vysvetľujú tým, že duša sa nenarodí spoločne s príchodom tela do tohto sveta, ale narodí sa omnoho skôr a počas viacnásobných reinkarnáciou nazbiera obrovské množstvo vedomostí a skúseností. Veľká časť týchto vedomostí sa vymaže, ale malé dieťa, ktoré je ešte veľmi blízko k svojmu predošlému životu, si môže na veľa momentov ešte pamätať.
Čo tieto príznaky znamenajú?
Pre detskú úprimnosť a zvedavosť neexistuje ešte nič divného, preto nie je isté, že bude okamžite hlásiť, že sa napríklad v byte prechádza jedna pani, ktorá nepatrí k rodine. Nie je potrebné a navyše môže byť aj škodlivé sa dieťaťa začať o dušiach vypytovať, avšak ak na ňom vidíme čokoľvek divného - napríklad sa dlho zahľadí na jedno miesto, máva "nikomu", svoje hračky nápadne zbiera na jedno miesto, akoby ich niekomu ponúkal -, radšej sa opýtajme, prečo to všetko robí. Buďme opatrní, naše otázky nesmie byť volaním k zodpovednosti, nech v dieťati nevyvolávajú strach, hanba, alebo pocit viny! Jednoducho sa len zaujímajme a skúsme malého opatrne priviesť k reči!
Pomerne jednoduchá záležitosť je v súvislosti s minulými životmi. Ak naše dieťa jednoduchými vetami, sebaisto a rozhodne rozpráva o niečom, o čom by nemalo vedieť, alebo používa výrazy, ktorým sa rodina vyhýba, prípadne z fotografie pozná osobu dávno zosnulou, je veľkou pravdepodobnosťou, že má spomienky z predošlého života. Pre nás to môže byť veľmi zaujímavé, napriek tomu sa vyhýbajme vyzvedanie! V malom dieťati môže ľahko vyvolať chaos, keď sa jeho spomienky popletú, pretože ani sám nerozumie, načo si spomína a kde sú tí ľudia, ktorých vtedy poznal? Je najlepšie, keď ho vypočujeme, ale nedávame príliš veľa zbytočných otázok, namiesto toho sa ho pokúsme udržať v prítomnosti hrou, alebo spevom.
Čo môže rodič podniknúť?
Najdôležitejšia úloha rodiča "vidca dieťaťa" je v podstate rovnaká, aká je všeobecne v spojitosti s výchovou detí: pozorujte svoje dieťa, často si s ním rozprávajte! Nie je potrebné v spojitosti s každým drobným podrieknutím vidieť minulé životy, alebo duchov. Ak malý skutočne vidia neviditeľné, rovnako to časom vyvolá jednoznačné príznaky.
Poznanie, podľa ktorého je naše dieťa iné, než ostatné, vyvolá samozrejme najskôr ľaknutie. Ak si na našom dieťati všimneme, že má schopnosti videnia, do tej doby nemáme na práci nič zvláštneho, ak nevidíme, že to v ňom vyvoláva strach, úzkosť, zmätenosť, alebo akýkoľvek negatívny pocit. Necvičte ho a neskúšajte s jeho pomocou nadviazať kontakt so zasvätím, nedajme mu pociťovať, že je iný, ako jeho druhovia! Spomienky minulého života duší, ktoré tu zostali, odebítají energiu od tých, ktorí ich vyciťujú, naše dieťa ale musí nájsť svoje miesto a uplatnenie tu, v tomto súčasnom živote, v našom materiálnom svete.