Klinická smrť je charakteristická zástavou dychu a srdečnej činnosti, ktorá trvá približne 5 až 6 minút. Je to typ smrti, kedy je mozog stále funkčný, ale činnosti srdca a dychu sú zastavené. V tejto dobe nesmie byť organizmus považovaný za mŕtvy, lebo môže byť za určitých podmienok oživený. Väčšinou však dochádza k odumieraniu iných buniek na nedostatok kyslíku.
V niektorých prípadoch je však človek schopný vrátiť sa späť do svojej telesnej schránky. Niektorí ľudia sa vracajú späť s príbehom, ktorý zmení ich pohľad na svet a ovplyvní ich ďalší život.
Možno máte v okolí niekoho, kto si klinickou smrťou prešiel. Ide síce o zriedkavý, no nie až taký výnimočný jav. Mnoho ľudí má následne veľmi podobné spomienky. Vznášanie sa nad telom, tunel, na konci ktorého je svetlo a nevysvetliteľne príjemné pocity. Veľa ľudí sa počas tohto zážitku stretlo so záhadnou bytosťou. Tá je najčastejšie mimoriadne jasná a žiarivá, vyžaruje z nej láska a pokoj. Niektorí ju opisujú ako Ježiša Krista či samého Boha. Na tomto mieste majú pocit, ako by tu už boli a odjakživa sem patrili. Takéto skúsenosti mnohých donútili uznať kresťanstvo aj v prípade, že dovtedy ním pohŕdali. V jednom sa väčšina z nich zhoduje. Návrat z takéhoto raja nazad do reality býva ťažký, takmer všetci chceli na tomto mieste už ostať.
Zmeny u tých, ktorí prežili blížiacu sa smrť.
Okrem psychických zmien u ľudí, ktorí prežili smrť, sa stretávame aj s merateľnými a dokázateľnými zmenami. Najbežnejšie sú zmeny elektromagnetizmu. Takýmto ľuďom sa rýchlo vybijú baterky v hodinkách, alebo im idú prirýchlo či príliš pomaly. Sú známe prípady, kedy sa v prítomnosti takejto osoby začala prepínať televízia, či dochádzalo k výpadkom žiarovky. Zvýši sa tiež vnímavosť na rôzne vnemy.
Zmeny u tých, ktorí boli iba svedkom blížiacej sa smrti.
Zaujímavý a absolútne nevedecký je fakt, že podobné pocity ako umierajúci, môžu mať aj osoby okolo neho. Zverejnenú skúsenosť mala napríklad v roku 1972 profesorka doktora Raymonda Moodyho, ktorý je autorom známej knihy Život po živote. Jej matka dostala srdcovú príhodu. Počas toho, ako ju oživovala, mala doktorka pocit, ako by sa dostala mimo svojho tela. Videla ducha svojej matky s ostatnými mŕtvymi ľuďmi, ktorých jej matka poznala, ako boli vtiahnutí do tunela.
Podobné skúsenosti má viacero ľudí, príkladom sú aj videnia siluety ducha vychádzajúceho z tela umierajúceho v okamihu smrti. Tento argument je proti názoru vedcov, ktorí tvrdia, že podobné javy sú spôsobené nedostatkom krvi v mozgu. Títo ľudia ho však majú dostatočné množstvo, pretože počas klinickej smrti nedochádza k žiadnemu poškodeniu mozgu. Práve naopak. V istej štúdii sa po 15 rokoch pýtali pacientov na ich zážitok z klinickej smrti. Aj po takej dlhej dobe si vedeli spomenúť na každý, aj ten najmenší detail. Následne im bola položená otázka na inú udalosť z toho obdobia. Spomienky už boli značne poznačené zubom času a ani zďaleka neboli také jasné ako tie na klinickú smrť. To podporuje teóriu, že počas klinickej smrti dokáže mozog dosiahnuť ešte vyššiu úroveň ako počas bežných okolností. To sa potvrdilo takmer vo všetkých prípadoch klinickej smrti. Akoby bol mozog a myseľ dvoma nezávislými entitami. Opäť čosi, čo hovorí v neprospech vedcov.