Veda vo všeobecnosti nepripúšťa to, čo nevie dokázať. Vedecký dôkaz je ten, ktorý je možné v daných podmienkach opakovať, lenže potom aj Einsteinove či Hawkingove teórie možno porovnať s filozofickými hypotézami, kým nepoletíme rýchlosťou svetla...
Každý človek vie, že naše zmysly sú obmedzené a primitívne. Vie aj to, že prístroje nám pomáhajú o niečo rozšíriť náš obzor. Ale ani prístroje nevidia a nepočujú všetko. S veľkou pravdepodobnosťou možno povedať, že to, čo vidíme a počujeme je len čiastka toho, čo je skutočne viditeľné, počuteľné a existujúce. je veľmi pravdepodobné, že okolo nás je mnoho druhov energií, ktoré veda nepozná a sú aj také, ktoré veda tuší, predpokladá, ale ich nevie zmerať a dokázať. Je tiež veľmi pravdepodobné, že okolo nás je mnoho paralelných iných dimenzií, rozmerov, o ktorých ani netušíme.
Vychádzajme z domnienky, že okolo nás je množstvo druhov energií, ktoré nevnímame a nepoznáme, že je aj mnoho zvukov v oblasti infra a ultra, ktoré ani naše prístroje neregistrujú. Je potrebné poznamenať, že prístroje založené na elektromagnetickom princípe registrujú iba energie elektromagnetického charakteru. Ale čo s energiami, ktoré nie sú elektromagnetického charakteru? Napríklad vzťahy medzi ľuďmi, medzi človekom a zvieraťom, medzi človekom a prírodou, medzi rastlinami, či zvieratami navzájom? Nevieme zmerať bioenergiu, auru ani zemskú gravitáciu, ktorú meriame zosilnenými mikrovoltampérmetrami, ako super slabý prúd. mechanizmus kuchynskej váhy prestáva fungovať vo výške cca 50 km. Aká sila drží pokope slnečnú sústavu? Vieme ju odmerať? Nie, nevieme, hoci matematici tvrdia, že ju možno vypočítať.
Možnosť vzťahov medzi ľuďmi a rastlinami dokazoval napr. prof. Baxter z Kalifornie, špecialista na detektor lži a polygrafy. Pripojil citlivé prístroje na listy izbových kvetín a tieto prudkosťou reakcií registrovali príchod "dobrého" a "zlého" človeka, čiže výskumného pracovníka, ktorý rastliny ošetroval a iného, ktorý rastlinám pokusne ubližoval.
Sú vedecké dôkazy dostačujúce?
V odbornej literatúre o "psychike a duchovnom živote zvierat" alebo v dokumentárnych filmoch na túto tému sa nehovorí o možnosti iných rozmerov v komunikácii zvierat. Nehovorí sa ani o možnosti zvukového dorozumievania sa mimo dosluchu našich prístrojov, ale ani o možnosti telepatickej komunikácie.
My, ľudia, páni tvorstva sme presvedčení o tom, že čo nepoznáme a nevieme dokázať, to neexistuje. Ale napriek tomu niektorí výskumníci tvrdia, že mozgový kmeň delfína, potkana i ďalších zvierat, je omnoho starší ako ľudský. Bola vyslovená hypotéza, že napríklad delfín neregistruje iba elektromagnetické vibrácie iných morských živočíchov, siločiary zeme, ktorými sa riadi, orientuje, ale má aj určité telegnostické a telepatické schopnosti. Údajne registruje impulzy v čase neporovnateľne širšom ako človek. Ak by mal tieto schopnosti človek, vôbec by nepotreboval technické vymoženosti, ako sú mobil, počítač, či televízor.
Mnoho sa popísalo aj o inteligencii potkanov. Už vieme, že potkany žijú v dobre organizovaných komunitách, komunikujú medzi sebou na vysokej úrovni, vedia sa prispôsobiť novým podmienkam, brániť sa nepriateľom, vytvárať si novú imunitu, odolnosť voči jedom, pričom život jednotlivca nie je až taký podstatný. Pokojne sa obetujú v prospech celku. Jeden moskovský výskumný pracovník, ktorý skúmal život potkanov, sa pokúsil s jedným potkanom spriateliť. Podarilo sa mu to tak, že sa s ním stretával v rovnakom čase a kŕmil ho. Raz si zmyslel, že pri ďalšom stretnutí potkana chytí. Potkan však na stretnutie neprišiel. Pokus zopakoval s iným potkanom a výsledok bol rovnaký! Vytušil potkan zlý úmysel svojho ľudského "priateľa"?
Možno konštatovať, že v našich podmienkach vieme najviac o psoch. Je najčastejším členom rodín, je ovládateľný, nenáročný, prispôsobivý, poslušný a verný.
Keď sa však pokúsime meditačnou technikou premiestniť do tela psa a hľadieť na svet jeho očami, zmení sa náš svet, i naše životné hodnoty. Očami psa budem my ľudia obmedzení hlupáci, ktorí majú oči a nevidia, majú uši a nepočujú. Necítime vôňu, nevidíme auru zlého človeka, nevieme sa orientovať v priestore, nevidíme chumáče negatívnej energie počas návštevy príbuzných, necítime choré patogénne zóny v byte... Pes to všetko vidí, počuje, vníma.
Leží v izbe paneláku, zrazu sa prebudí, vyskočí a začne sa chovať nervózne, potom chodí po predsieni, vrtí chvostom a chce povedať - príde k nám návšteva, príde tvoja dcéra s deťmi. O polhodinu alebo hodinu skutočne prichádza neohlásená, ale milá návšteva tých, ktorých máme radi a na ktorých sa teší aj náš pes. Nikto netušil, že prídu, ale pes to vedel. Je vylúčené, aby návštevu zachytil pachom...Po chodbe neustále chodia ľudia, susedia, výťah chodí hore - dolu, na to náš pes nereaguje. Ale vopred signalizuje príchod "našich" ľudí. Ako je to možné?
Porozumieť reči zvierat je náročné
Komunikácii so zvieratami sa môže učiť ten, kto má silnú emocionálnu, teda citovú sféru, je dostatočne disciplinovaný, má pevnú vôľu a podmienky na každodenný tréning. Výnimočné predpoklady stať sa "tlmočníkom" reči zvierat má preto iba malé percento ľudí. Odhadom z milióna ľudí sa môže nájsť 5 - 10 takto schopných jedincov, ktorí sa dokážu vypracovať na "tlmočníkov" reči zvierat a svoju schopnosť dokázať aj pred vedeckým konzíliom. Úspech dosiahne ten, kto má už uvedené predpoklady, a nedá sa odradiť počiatočnými neúspechmi.
Svet zvierat je iný, ako je náš ľudský svet. Výrazne sa odlišuje v ponímaní hodnôt, i v ponímaní emócií. No so vzostupom intelektuálnej úrovne človeka nového tisícročia bude časom vystupovať do popredia aj potreba rozumieť reči a psychike zvierat. A preto budú potrební aj dobrí tlmočníci.
sprac: - Olianna -